Kniha, v ktorej nik nie je víťazom

Zbierka jedenástich príbehov tridsaťročného izraelsko-amerického spisovateľa Omera Friedlandera je výletom do rôznych častí Izraela a neďalekých oblastí, ktoré v danej chvíli slúžili ako útočisko Židov, Palestínčanov alebo arabských nomádskych kmeňov. Naturalistické príbehy totiž hovoria nielen o židovských hrdinoch. Podobne roztrieštené sú aj obdobia, v ktorých sa udalosti odohrávajú. Pri čítaní niekedy nebolo hneď jasné, či je daná postava z Palestíny alebo Izraela; akoby tým autor chcel poukázať na blízkosť oboch národov, na ich spoločnú históriu a územie.

Ako sa dozvedáme hneď z prvej poviedky Jaffské pomaranče o rodine pestujúcej citrusy, v období Osmanskej ríše Židia a Palestínčania spolu vozili piesok na cement, dreli v pomarančových sadoch a riadili bordely na pobreží. I keď spolupracovali, máloktorý Palestínčan mal Žida za skutočného kamaráta a tento krehký vzťah sa mal postupne nadobro zničiť. „S Chalilom sme boli príliš mladí na to, aby sme pochopili postupne narastajúce napätie, no bolo tam,“ spomína na mladosť starý muž s tajomstvom, ktoré nedokáže vysloviť nahlas a ktoré ho bude prenasledovať až do smrti. Autorovi sa podarilo opísať atmosféru Jaffy natoľko dobre, že počas čítania cítime vôňu mora a pomarančov a počujeme ruch, zhon a chaos v prístave.

Poviedka, podľa ktorej dostala kniha názov, je jedna z tých slabších. Obávam sa, že ju pri pomenovaní zbierky využili predovšetkým pre chytľavý nápad, bohužiaľ, pri čítaní prichádza sklamanie, hoci samotný námet chudobného rozvedeného otca, ktorý chcel zarobiť aspoň niečo málo peňazí pre svoju dcéru, a preto predával produkt, ktorý „bol balený v luxusných fľašiach navrhnutých pre sofistikovaných zákazníkov s vycibrenými chuťovými pohárikmi,“ by sa iste dal využiť väčšmi.

Friedlander sa nebojí popisovať aj také momenty zo života Židov, ktoré by sme v knihe nežidovských autorov mohli považovať za nevkusné. Napríklad v poviedke Alte Sachen o dvoch mladých bratoch, ktorí zháňajú rozbitý a predávajú opravený nábytok, zaznieva, ako im ich zosnulý otec hovoril, že najlepšie úlovky získajú od ľudí, ktorí prežili holokaust. „Všetko si nechali, a keď zomreli, ich deti potom vyhodili veci na ulicu.“ V inej poviedke zase dvaja chlapci mali prísť počas Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu do školy so svojimi starými rodičmi, ktorí prežili utrpenie druhej svetovej vojny. Bohužiaľ, nikoho takého v rodine nemali, preto si na ulici vyhľadali náhradného starého otca, ktorého presvedčili, aby to s nimi hral. Práve táto poviedka bola prekvapivo vtipná; autor vhodne použil jednoduchý humor, ktorý by sme pri takej téme nečakali.

Národy sú vykreslené tak, že ani jeden z nich nie iba dobrý alebo iba zlý. Ale ako si trefne uvedomuje jedna z jeho postáv, „pretože sú Židia, nik ich nepovažuje za teroristov“. Na skutočnosť, že aj Židia môžu byť teroristi, možno zabudli aj v 70. rokoch, keď vtedajšiemu izraelskému premiérovi a bývalému vodcovi izraelskej teroristickej skupiny udelili Nobelovu cenu za mier. Stalo sa tak preto, že spoločne s egyptským prezidentom pracovali na mieri medzi Arabmi a Židmi. Podobne chce dobré vzťahy v jednej z poviedok podporovať aj židovská matka, ktorá vo vojne prišla o jediného syna. Skoro dvadsať rokov pôsobí na kontrolnom stanovišti ako dobrovoľníčka a dohliada na to, aby sa vojaci a hraničná polícia nesprávali k Palestínčanom kruto a aby si poriadne robili svoju prácu. Za to, čo robí, sa stáva terčom nenávistných útokov zo strany Izraelčanov. No aj táto práca jej ponúkala pekné momenty, napríklad, keď sledovala dojemnú guľovačku medzi palestínskou rodinou a dvoma izraelskými vojakmi.

I keď sa vďaka Friedlanderovi dostávame do pre nás vzdialených končín a niektoré pasáže nám môžu pripadať neuveriteľné, všeličo môže byť pre slovenských čitateľov povedomé. Predsa len sú v našej kultúre prítomné aj židovské prvky, a tak keď čítame o šabate, golemovi alebo rituálnom kúpeli mikve, necítime sa stratení. Alebo keď čítame poviedku o Libanonskej vojne v roku 1982, zaskočí nás, ako veľmi nám príbeh pripomína obľúbené špionážne romány Daniela Silvu.

Čitateľskému zážitku z knihy uberá množstvo chýb, ktoré sa začínajú už na prvej strane, až sa zdá, ako by čitatelia do rúk dostali verziu rukopisu pred finálnou korektúrou. S chybami aj bez nich, Muž, ktorý predával vzduch v Svätej zemi je zbierka (až na výnimky) smutných, neveselých a nešťastných poviedok, v ktorých umierajú mladí ľudia, otcovia a trpia ženy viacerých národností. Rovnako je to zbierka príbehov, ktoré nám ukazujú, akú dôležitú úlohu v našich životoch hrá kolektívna pamäť. Je odvážne, že sa začínajúci spisovateľ nebál pamäť nám trochu osviežiť.