Vyhľadávanie
Hydra 2016
Horor nie je žáner, ktorý by v slovenskej literatúre prekvital, hoci potenciál na to má. Strašidelné povesti, rozprávky, slovenská odnož magického realizmu – to
všetko pracuje s hororovými prvkami, ktoré slovenskému čitateľovi nie sú neznáme. Len sa na ne nesmie dať nálepka „horor“, lebo to slovo akoby odrádzalo. Žiarivým príkladom je
súčasný kráľ slovenského hororu Jozef Karika, ktorého hororové romány (tešiace sa komerčnému úspechu) sú vydavateľstvom maskované ako „mysteriózne trilery“. Samozrejme, neznamená
to, že by horor na Slovensku nevznikal, len je odsunutý na perifériu. Čo je priestor, kde sa mu najviac darí, lebo nie je pod tlakom trhu a vzniká z lásky k žánru.
Práve na periférii sa nedávno objavila tenká knižka Marka E. Pochu Krajina kanibalov. Autor je medzi fanúšikmi hororu známy svojimi poviedkovými pokusmi, kniha predstavuje snahu preniknúť k širšiemu publiku, avšak štýlom stále zostať na okraji. Krajina kanibalov je čistokrvný brak, nie však náhodou, ale celkom zámerne. Autor čerpá poetiku z fi lmových hororov, hlavne z klasiky žánru Cannibal Holocaust (r. Ruggero Deodato, 1980) a snaží sa o prevedenie jazyka fi lmu na papier. Výsledkom je knižka so svižným tempom plná krátkych sekvencií, ktoré sa rýchlo striedajú. Na úrovni deja to dodržuje všetky klišé,
ktoré by sme od takéhoto diela očakávali. Skupinka vysokoškolákov s myslením na úrovni tínedžerov sa ocitá v peruánskom pralese uprostred kanibalskej dediny. Prvá polovica novely slúži na to, aby sme sa oboznámili s postavami, druhá aby sme sledovali ich efektné umieranie. Nič viac kniha neobsahuje, lebo by ju to len zbytočne spomaľovalo. Rýchle tempo rozprávania je pri tomto type hororov základom.
Hlavným ťahákom pritom nie je hrôza či atmosféra, ale estetizované literárne násilie. V tejto časti E. Pocha exceluje. Kategória hnusu je hlavným aspektom textu, podliehajú jej aj civilnejšie časti. Dokonca láska, aj keď vo svojej podstate stále romantická, je v jej fyzickom prevedení vyobrazená ako niečo nechutné. Zo stránok tak nekvapká len krv, ale všetky tekutiny, ktoré ľudské telo obsahuje. Hlavne pot a semeno.
Krajina kanibalov využíva inventár hrôzy klasiky literárneho hororu H. P. Lovecra a, ale rezignuje na kozmickú hrôzu a drží sa vôd splatterpunku. Koniec-koncov, to sú materské vody moderného periférneho slovenského literárneho hororu. Cieľom nie je desiť, ale vyvolať hnus, a to sa aj deje. E. Pocha sa úspešne pokúsil vytvoriť alternatívu k romantickým brakom do kabeliek, keď stvoril rýchly horor vhodný na letné čítanie.
E. Pochov štýl je unikátny. Ak vám bude povedomý, je to preto, že pred pár rokmi debutoval pod svojím vlastným menom (Marián Kluvanec) románom Semester zakomplexovaného sviniara. Aj v tejto knihe sa inšpiruje hlavne fi lmovým jazykom. Semester môžeme považovať za románové prevedenie televízneho žánru sitcom. Inšpirácia fi lmovým médiom nie je jediným znakom E. Pochovej tvorby. Je ním ironický odstup. Ten si udržiava hlavne brechtovskými vsuvkami v rozprávaní, keď jeho plynulosť naruší zátvorkou, v ktorej kurzívami ponúka alternatívny popis deja alebo reakciu postavy. Tieto zátvorky sú akýmsi alteregom rozprávača. V Semestri slúžia ako priestor pre humor, v Krajine odhaľujú hlbšie a podvedomejšie myšlienky postáv. Sú priestorom pre šialenstvo. V civilných častiach to funguje, avšak autor ich používa aj pri akcii, čím narušuje atmosféru. Ako nástroj a prvok autorského štýlu to môže fungovať, len s ním treba narábať trochu citlivejšie.
Obrovským problémom knihy (okrem jazyka) je aj pasivita hlavných postáv. Témou je civilizačný stret medzi súčasným človekom a divočinou. Pod vplyvom tejto idey sú hlavné postavy akoby vykastrované, civilizácia im obrúsila pazúry a väčšinu knihy sa nechajú len unášať dianím. Občas sa síce vzoprú, ale bez očividnejšieho výsledku. Patrí to k žánrovému klišé, ale aktívnejší hrdinovia by priniesli viac napätia a menej násilia. Čím sa opäť dostávame k tomu, že v Krajine kanibalov ide hlavne o násilie, všetko ostatné je odsunuté bokom.
To je zvláštnosťou knihy. Je ťažké určiť, čo je autorským zámerom a čo je nechcené. Krajina kanibalov je totiž zámerne štylizovaná ako brak. Na túto štylizáciu sa dáva dôraz na úrovni formy i obsahu. Je to zlá kniha, ale cielene zlá, a tým pádom sa aj ťažko hodnotí, lebo bežné kritériá nestačia. Je určená hlavne fanúšikom splatterpunkových a survival hororov, no dala by sa odporučiť aj širšiemu publiku. Vďaka svojim „literárnym kvalitám“ a štylizácii je čítanie Krajiny kanibalov nevšedným zážitkom, aký v slovenskej literatúre budete hľadať len ťažko. Ak máte teda chuť experimentovať, len do toho. Je to však na vlastné
nebezpečenstvo, na niektoré scény budete len ťažko zabúdať.
