Vyhľadávanie
Po vyše tridsaťročnej publikačnej činnosti prezentuje Ivan Čičmanec výber zo svojej publicistickej tvorby: eseje, literárne štúdie, portréty z oblasti domácej, nórskej a svetovej kultúry z rokov 1979 – 2009.
Disonanciu ako nesúlad, disharmóniu či nesúzvuk možno vnímať v kontexte pestrej palety širokého tematického záberu, ktorého spojivom sú reflexie o postavení umenia v živote jednotlivca a spoločnosti. Svoj vzťah k exilu, exilovej tvorbe a domovu Čičmanec sugestívne zachytil v úvodnej eseji Exil ako stav tvorivosti: „Mojím prvoradým cieľom je ukázať, že exil má v sebe aj určitý pozitívny náboj, ktorý v prípade tvorivého, o slobodu usilujúceho človeka môže podstatnou mierou prispieť k rozšíreniu existenciálneho poznania a k uvoľneniu tvorivých síl.“ Práve pohľad exulanta žijúceho v Nórsku (od roku 1969) prináša čitateľovi zaujímavé nazeranie na slovenskú spoločnosť a umenie. To platí i naopak, s dávkou odstupu reflektuje škandinávskych autorov v kontexte svetovej literatúry, umenia (Henrik Ibsen – spolutvorca modernej mytológie, Hold Bjornsonovi, Tikajúce ticho Ingmara Bergmana, Storočnica nórskeho existencializmu) a nevyhýba sa ani kontroverzným autorom (Triumfy a zablúdenia Knuta Hamsuna). Medzi dominujúcimi textami, ktoré sa venujú rozmanitým osobnostiam, nachádzame i príspevky s filozofickými témami (O gnostikoch a gnosticizme), so spoločenskými otázkami (Tichý triumf malomeštiactva), ale aj o druhoch umenia (O nezastupiteľnosti cirkusu, Hudba ako indikátor slobody) či o myšlienkových procesoch (Strach z abstrakcie). Posledné dva spomínané texty sú úvahovo veľmi pôsobivé a v mnohom na seba nadväzujú. Čičmanec dáva abstrakciu a hudbu do súvislosti, vníma ich ako dimenzie ľudskej existenciálnej slobody. Autor sa nevyhol ani svojim „obľúbencom“ v Štyroch poznámkach o Franzovi K. a Na okraj storočnice V+W.
Publicistický výber nachádza prepojenia a súvislosti medzi slovenskou a svetovou literatúrou, estetikou, filozofiou a neobchádza ani kritiku nedostatku nášho kultúrno-civilizačného sebapoznania. Pritom nezabúda vyzdvihnúť to jedinečné v slovenskej literatúre. V záverečnej eseji je spomínaný John Cage, ktorý „napísal“ skladbu 4´33´´, pri ktorej klavirista štyri minúty a tridsaťtri sekúnd sedí pri klavíri bez hrania a poslucháči načúvajú tichu alebo okolitým zvukom. Ivan Čičmanec priniesol literárnej obci a verejnosti Krehké čaro disonancií, ktoré určite stoja za započúvanie.
