Vyhľadávanie
i, Pectus, Košice 2010
Andrijan Turan sa naposledy predstavil v roku 2006 zbierkou poviedok Sťahovanie vtákov. V tom istom roku vzniklo v Košiciach i vydavateľstvo Pectus, ktoré dnes ponúka Turanovu najnovšiu poéziu v knihe s trochu exotickým názvom Origami.
Výraz „origami“ predstavuje staré japonské umenie skladania papiera. Pôvodné japonské origami sa vraj vyvinulo z obradného skladania papiera. Hľadať analógiu so skladaním papiera u Japoncov a najnovšími básňami Andyho Turana by asi nebolo najšťastnejšie riešenie, i keď v tomto prípade hádam ani o žiadne „riešenie“ nejde... Turan skrátka poskladal do knihy „len“ to, čo musel napísať. Kniha Origami je napokon iná ako doterajšie autorove zbierky. Viac než čokoľvek iné básnik prináša zápis Lásky, svedectvo o nej. Čisté, krištáľové, prosté. Všetko si to napokon zažil na vlastnej koži, hádam i viac pod ňou, a teraz už azda i tuší, že jazyk zamilovaných môže znieť pre cynika, či inak „vyliečeného“ ako patetický povzdych, teatrálna lamentácia, blazeovaná grimasa, aj tak je rozhodnutý vypovedať všetko: „A budeš mi musieť dlho odpovedať / na dôležité otázky. / Povedzme: / Kedy chodí slávik spať? / Kde zosadajú zomierajúce albatrosy? / Koľko je zrniek maku v makovičke? / Kde sa more dotýka oblohy? / Aké piesne spievajú smutné veľryby? / Rozpovieš všetko, nič nevynecháš!“ (s. 72). Verše však nepôsobia ako zápisky z pamätníčkov, či bezduché ľúbostné omáľania z prašivých latino-tele-noviel... Tieto básne sú záznamom bolesti v Kráse, o ktorej básnik vie svoje, a aj preto, že nie prvýkrát si už ťahal krvavý šíp z hrude...
Origami je neúprosným a definitívnym extraktom vznešeného, miestami až obradného citu k žene, odrazom úprimnej odovzdanosti, v niektorých momentoch až (v Turanovom prípade azda i nezvykle) nevídanej pokory v splynutí s „niečím“, čo vysloviť hádam ani nemožno. Je možné na to len ukázať, uctievať, zbožňovať, zažiť a v bolestiach pretlmočiť do ticha, lebo možno práve bolesť a ticho sú Láske najvlastnejšie: „Neexistoval návod ako ťa objať / a aj smiech by bol strašný / ako detská hračka hodená / do otvoreného hrobu“ (s. 48).
Turan v novej knižke akoby zjemnel. Je ľahší, v istých momentoch a výrazoch až éterický. „Starý“ Barbar s margarétou v ruke trhá jej snežné lupienky a púšťa ich do vzdychajúceho vetra. V žiadnom prípade však básnik nevydychuje mdlé hmly a nudu! Je presvedčivý a pravdivý. Jeho básne také sú. Aj napriek jemnosti stále ešte má odvahu vytiahnuť dostatočne ostré a šťavnaté metafory, ktoré prinášajú do básní krv z tiel, ktorými sú nehanebne pofŕkané krídla spriaznených anjelov: „Budíme sa skoro súčasne. / Držíš si drobnými dlaňami bránku bolesti. / Na bielej plachietke prvý / rubínik Kristovej krvi“ (s. 53).
Turan v básňach nestrúha lacné pózy, nevyťahuje sa, ale tiež neskučí ako túlavý pes, ktorý falošne prosí o hodený zdrap nadžutého súcitu. V knihe básní Origami ponúkol poskladaný príbeh Lásky, ktorý by mohol byť všedný, keby nebol opäť niečím iný, a teda významný.
Vyznanie sa tomu, pre koho dýchame, je nakoniec vždy katarzné a bolestné zároveň. Nič nie je potom dôležitejšie a naliehavejšie ako padnúť zase až do najhlbšej tmy a pomedzi húľavy a tieseň len vyrieknuť niekoľko slov: „Budem ťa ľúbiť, / aj keď zastaneš bezbožne ďaleko / a nepovieš mi ani slovíčkom o tom, / ako mám ďalej žiť, / keď už tvoj smiech ľahký ako šamanská šatk a/ neskrotí prázdnotu povetria“ (s. 23).
Marián Grupač
