Vyhľadávanie
Rodina ako osud
Viera Švenková: Listy vo vetre
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
„Sme iba lístím na strome prírody ...sme len také lístie, prach a popol...“ Tieto slová sú vretenom kolovrátku, na ktorom pradie svoj príbeh slovenská prozaička Viera Švenková (1937). Príroda, Osud, Boh, Náhoda, alebo akokoľvek si človek nazve neistý pocit nadprirodzenosti, ktorý v sebe nosíme, si pre nás obvykle pripravia viac bôľu a trápenia ako radosti. Vtedy sa cítime ako bezbranné, polopriesvitné, sťa vzduch ľahké listy, ktoré si nedobrovoľne a zároveň odovzdane, akoby bezcieľne a len na krátku pominuteľnú chvíľku poletujú povetrím a víria sa v šialenom tanci zvanom Život.
Táto útla knižočka zachytáva prostredníctvom životného príbehu jednej podtatranskej rodiny jej storočnú históriu, pripomínajúcu práve spomínaný obraz bezbranne sa víriacich listov. Hrdinkou príbehu je hlava a hybná sila celej rodiny, húževnatá osamelá matka Marína, zápasiaca s chudobou a svojimi večnými pochybnosťami, aby v čase neprítomnosti svojho mĺkveho manžela Ďuriho, ktorý odišiel za prácou do Ameriky, udržala pri živote svojich päť detí. Na osudoch jej detí, a neskôr aj ich detí, sa odzrkadľuje pohyb čias. Požiar ich vyhnal z rodnej dediny a spôsobil tak pocit absolútneho vykorenenia, nasledovala druhá svetová vojna, keď takmer prišli o život. Prudký sled spoločenských a hospodársko-politických zmien rodinu neskôr takmer rozdelil a postavil proti sebe. Práve to posledné – rodina – trápi Marínu najviac. „Marínu bolí, že ani na najväčšie sviatky v roku sa nevedia zmieriť, utíšiť, pokoriť... Prečo som im nevštepila zásadu, že rodina je niečo posvätné, prvoradé, za každých okolností musí držať spolu?“ Okrem obavy o súdržnosť rodiny je Marína bičovaná aj svojimi večnými výčitkami – že celý život bola zaujatá len vlastným trápením a deti vyrastali nielen bez otca, ale aj bez matky, pretože tá bola stále duchom inde a nie pri nich, kde malo byť jej miesto. Až na starobu si začína všetko uvedomovať, rozmýšľa o nepostihnuteľných veciach a snaží sa ich sprostredkovať aj svojim deťom a vnúčatám. Dospela k poznaniu, že sebaľútosťou spravila zo seba živú mŕtvolu a pre svoju tvrdohlavosť a neschopnosť odpúšťať si premárnila najlepšie roky života.
Autorka zaujímavo narába s kategóriou času. Minulosť prepája s prítomnosťou prostredníctvom Maríninej vnučky Zory, ktorá sa pri čítaní otcových spomienok dozvedá celú zvláštnu históriu rodiny a uvedomuje si silnú spätosť. Prostredníctvom týchto zápiskov pochopí a spoznáva svoju rodinu, svoje korene, ale aj seba. Baladická próza autorky pripomína nezabudnuteľné diela Adalberta Stiftera či Gottfrieda Kellera.
Láska a bôľ, odpustenie, sila zdolávať prekážky, hľadanie radosti zo života a neustála práca, taký je príbeh tejto rodiny, ktorý nám otvorí oči a odhalí mnohé životné pravdy.
Michaela Geisbacherová
