Vyhľadávanie
L.C.A. Levice 1998
Čoraz viac sa stretávame, najmä v prozaických žánroch, s prienikom žurnalistiky a umeleckej literatúry. Spisovatelia, ktorí vykazujú aktivitu v žurnalistickej oblasti a príležitostne siahnu na beletriu, majú zjavného spoločného menovateľa: rutinu. Prezentované slovo je pod kontrolou, veta je výstižná a presná, bezproblémovo kopíruje autorské zámery -- aj ďalšie jednotky výpovede potvrdzujú profesionálnu prácu. Kombinácia jasného, funkčného opisu, nepredvídateľných postrehov a fantazijnej invencie sľubuje skutočne zaujímavé čítanie. Medený vlas je rovnako ako debutové Nedorozumenie zbierkou poviedok. Jozef Kollár predkladá krátke príbehy, črty, ktoré detailmi - fragmentami (prítomnými, minulými) upozorňujú na celistvosť, kontinuálnosť mimo nich. Máme pred sebou životy a osudy, ktoré sa menia, lámu v okamihu poviedky, no svojím charakterom ju prekračujú - a to znepokojuje. Zmysel poviedky sa posúva k svojej dolnej hranici a splýva s významom jedného motívu, jednej dejovej línie, čo z druhej strany znamená, že ostatné motívy a dejové línie zostávajú otvorené napriek tomu, že môžu byť obsahovou väčšinou danej poviedky.
Špekulácia s nevyváženosťou, disharmóniou a s tým súvisiacim napätím v deji nie je ničím nová, ale čo je bezpochyby nové, je postoj k hierarchii motívov. Tradične by sme mohli očakávať zavŕšenie jedného motívu a ten by nevyhnutne spĺňal kritérium najdôležitejšieho -- hlavného. Kollár síce končí poviedky uzavretím motívu, pritom však dokonale zastiera jeho poradie medzi súbežnými motívmi. Tento útok na proporcionalitu motívov, dejových línií, deja má široký vplyv na všetky zložky poviedky. Všeobecné zákonitosti, podľa ktorých sa riadi, sú v podstate totožné so súčasnými (postmodernými) nárokmi na dobrú prózu: zásadné narúšanie kauzality, ignorancia štruktúry a štruktúrnych vzťahov, kompozícia vystavaná ako statická mozaika na prchajúcich základoch, miešanie - okrem iného - autorských postupov, výrazný moment prekvapenia, úžasu... Samozrejme, že nabúravanie vzťahov a súvislostí sa odzrkadľuje pri spätnom vnímaní - pritrafia sa problémy s fabulou, sujetom, problémy s ich vytýčením, respektíve problémy s ich existenciou či neexistenciou. Táto absolútna hra ide ruka v ruke s absolútnou iróniou. V knižke Medený vlas čítame nekompromisnú, krutú iróniu, ktorá nerešpektuje spoločenské, filozofické, morálne normy. Za absolútnu ju považujem preto, že v tomto kontexte deformuje pravidlá normálnej reality príklonom k nenormálnosti, vágnosti, fikcii, no zároveň ironizuje aj to - je iróniou irónie. Netrúfam si odhadnúť, koľko energie treba, ak by sa chcel čitateľ cez tieto vzdialenosti preniesť k významovému jadru, ale aj tak by musel rátať s tým, že možno smeruje nikam... Otázka môže tiež znieť, či je to v týchto (podmienkach) poviedkach relevantné. Poviedky sa môžu zdať o ničom a o všetkom. Sústreďujú sa na neuchopiteľnosť vnútorného sveta človeka, ktorý rôznymi spôsobmi vychádza von -- do vonkajšieho sveta. Rôznosť spôsobov tohto pohybu je pre Kollára snáď nekonečnou rôznosťou námetov. V mnohých poviedkach sa dajú až príliš podozrivo odkrývať alegórie na veľké ľudské príbehy (biblia, história, vojny...). Ak by som tento predpoklad prijal za pravdivý, potom je naozaj hrôzostrašné, že alegória sa v textoch začína budovať v nevypočítateľnosti konania...
Radoslav Matejov
