Vyhľadávanie
Richard Pupala pracuje so žánrom poviedky systematicky na úrovni, ktorá nie je v súčasnej slovenskej literatúre samozrejmá. Len rámce, možnosti a „pravidlá“ žánru hrajú v Pupalovej výpovedi dôležitú úlohu – dovolí toho mnoho zamlčať, zamerať sa na nebadaný, no významný detail a vypovedať cezeň o ľudskom prežívaní. Druhým čiernym zošitom autor nadväzuje na predošlú knihu z rodiacej sa série strašidelných príbehov. V knihe sa neodkláňa od svojej poetiky, naopak, utvrdzuje sa v nej a ponúka rôzne variácie svojich stálych tém, žánrových schém a čitateľských očakávaní.
To, čo je v človeku hlboko skryté
V príbehoch sa proti sebe stavajú z autorovej tvorby dobre známe dvojice: racionalita a iracionalita, detský a dospelý svet, kolektívna a individuálna realita, sociálna situácia a duševný stav. Na ich pozadí sa takmer vždy odohráva konfrontácia previnenia a trestu, pričom obe môžu mať grotesknú či paranormálnu podobu a môže medzi nimi panovať zjavná disproporcia. Chlapec z poviedky Jednej letnej noci, ktorý cíti, že nikam nezapadá, sa pokúsi sebavedomo vyvolať Satana – ostane zahanbený, keď sa nič nestane, navyše zničí turistickú atrakciu. Muž z poviedky Mäkké časti, ktorý má až príliš rád deti, uhryzne malé dieťa – skokom z okna paneláku sa rozprskne na chodníku. Hlavná postava poviedky Kliešť v sebe nájde po uhryznutí kliešťom vnútorný hlas, následkom čoho dokáže myšlienkami odplácať krivdy. Konanie postáv často pripomína striedanie dvoch tvárí, pričom tá, ktorá je spojená s iracionálnym, paranormálnym svetom, budí strach, odkazujúc na literárne pomerne vyčerpávaný motív dvojníka, v úvode poviedky Kliešť spojeného s anticipáciou deja: „Tvár v zrkadle ho vyplašila, ľavú stranu mal padnutú. Vyzeral, že žiali sám nad sebou, no len na polovicu. Akoby mal v sebe dvoch ľudí, jedného nešťastného, druhého normálneho, s opicou.“ (s. 181) Jednoducho povedané, Pupala tu tematizuje to, čo je v človeku hlboko skryté, o čom zväčša nemáme šancu vedieť a čo vychádza na povrch vo vyhrotených životných situáciách. Kto si potrpí na izmy, môže celkom spoľahlivo pri Pupalových poviedkach hovoriť o expresionistickej tendencii. V jeho revitalizácii je to poetika rozkolov, nárazov, štiepenia, neutíchajúcich pochybností a nedostatku či až absencie kontroly vo vlastnom živote. Vo viacerých príbehoch tieto pocity pramenia v traume z minulosti, či už naznačenej, alebo v prípade detských postáv priamo zobrazenej.
Domov zlovestný, odľudštený a nevraživý
Pupala zaľudňuje poviedky postavami, ktoré sa ocitajú na sociálnej periférii alebo pociťujú vo svojom sociálnom rámci či aktuálnej (dejovej) situácii pocit vylúčenia, bezmocnosti, slepej uličky. Poviedky pritom nie sú moralizujúcimi obžalobami, agitkami či obyčajnými sociálnymi drámami – sociálne okolnosti postáv akoby neboli až také podstatné. Platí to rovnako o dvoch bratoch s komplikovaným vzťahom z poviedky Jednej letnej noci, ktorí pracujú ako lesníci a v maringotke prepíjajú chatrné platy, ako aj o dobre zaopatrenej žene pracujúcej v televízii, ktorú podvádza manžel a ktorá uniká od svojej strnulej situácie k obsesii nad starým rodinným domom za mestom. V oboch prípadoch človek naráža na neriešiteľný životný problém ako na múr a usiluje sa v ňom nájsť akúkoľvek škáru, ktorou by mohol prejsť. Pointy príbehov však nevyznievajú optimisticky: metaforickú škáru môže vytvoriť len radikálne riešenie, ktoré nezvratným spôsobom zmení ľudský život, no spoločensky je minuciózne, bezvýznamné, sotva postrehnuteľné.
Postavy sa plynulo pohybujú medzi interiérmi a exteriérmi, súkromným a verejným priestorom. Pocit stiesnenosti sa v nich však udržuje, nech sú kdekoľvek. Domov tu nepredstavuje útočisko, naopak, je zlovestným, odľudšteným a nevraživým priestorom, z ktorého treba čo najčastejšie unikať či sa k nemu priam nepriznávať (ako to robia hlavné postavy v poviedkach Dom s verandou či Peco) alebo ktorý naruší nepredpokladaný votrelec (napríklad v textoch Nové meno či Mäkké časti). Priestor tu predstavuje odtlačok duše; situáciu človeka nielen zrkadlí, ale ju priamo ovplyvňuje. Špeciálne to platí pre cyklus v detailoch prepojených príbehov Petržalské rozprávky, kde hrá podstatnú rolu sídliskové bludisko, situované viac-menej do okolia Veľkého Draždiaku. Jeho topografia, sociálna štruktúra a anonymita zvýrazňujú, ba dokonca vyvolávajú nepokoj a bezvýchodiskovosť – jednoducho pocit, že kamkoľvek sa človek otočí, naráža do panelového múru alebo do steny stiesneného bytu, že naráža na limity vlastnej existencie. Strašidelná potom nemusí ani tak byť paranormálna a krvavá scéna premeny bezdomovca, keď ho naháňa dvojica tínedžerov, ale všetko ostatné, nevypovedané, čo ich do tejto situácie dostalo. A zarážajúce môže byť, že to nemusí byť nič konkrétne, vysvetliteľné či, nebodaj, pochopiteľné.
Foto: Kristína Vlčková Photography
