Vyhľadávanie
Z decembrového stromu
Ján Zambor: Melancholický žrebec
Dunajská Lužná, MilaniuM 2004
Prvá zbierka Zelený večer vyšla Jánovi Zamborovi roku 1977. Odvtedy už ubehlo nemálo rozhovorov o poézii, čítania, zdokonaľovania, sebazdokonaľovania. A takisto vážny záujem o prekladanie poézie. Zambor sa šiestimi knihami poézie vypracoval na moderného básnika a tento proces, okrem iného, vykresľuje výber z vydavateľstva MilaniuM z doterajšej tvorby, ale aj s novými textami.
Od tradičného pocitového zázemia rodného kraja (Zemplína), ktorý predstavuje aj pomocou svojich blízkych, sa Zambor postupne dostáva do polôh oveľa civilnejších a ako naznačuje v prvých zbierkach, hlavnými témami sú láska a smrť. Často sa necháva strhnúť akousi vidinou neznámej ženy, predstavuje si ju a vníma ako dôležitú esenciu, potrebu v nehodnotovom svete. Očisťuje, regeneruje. Rovnako zaznieva láska k žene, ktorú si zvolil a predstavuje kladnú hodnotu vychádzajúcu z potreby úprimnosti a nehy. Básnik si tiež všíma jednoduchosti života, rôzne detaily, ktoré nás formujú bez toho, aby sme si to uvedomovali a vyjadruje ich na pohľad jednoduchým, no hutným básnickým obrázkom, niekedy plným hry: „Naše oči sa dotýkajú, / sklenky. // Ľad skla je tenký, no predsa veď ma, / vedma, do svojho pásma. // Spas ma.“ (s. 28) inokedy príbehovou etudou rozpísanou do veršov: „Ešte tu stojíme. A treba ísť. / Nohy ponesú, ruky odkroja chlieb. / Treba sa usmiať na dieťa. / Čosi robiť. / Neodkladne.“ (s. 31).
Hana Bacigálová-Valcerová píše: „V zbierke Pod jedovatým stromom zaznieva nový prvok Zamborovej tvorby – irónia a sebairónia, je prejavom autorovej schopnosti reflektovať vlastné pocity a tvorbu z nadhľadu.“ Objavuje sa tu tiež motív stromu – mýtického prvku, ktorý sa potom vinie jeho ďalšou tvorbou v náznakoch alebo v konkrétnych obrazoch. Podobne je to aj so zelenou farbou z prvej zbierky. V knihe Soprán dažďových kvapiek (2000) reaguje básnik na krutú skutočnosť svojským spôsobom – tichom a mlčaním.
Zambor je jemný lyrik a váži si hodnoty krásy, nehy, lásky, prírody a medziľudských vzťahov. Báseň je pre neho obrazom človeka a sveta a takto ju aj ponúka čitateľovi. Pri čítaní ďalších knižiek máme pocit, že sa pokúša o akúsi univerzálnu báseň, alebo skôr univerzálne básnenie, aj keď sa o báseň často bojí: „Chceš zostať Musíš / však ísť Zas povinnosti / zabijú báseň“ (s. 142). Posledné texty zaradené do výberu sú „nádherou zmesi“ postmoderny, hry významov a súvislostí.
Pre Zambora je báseň „jablko objavené na decembrovom strome“ a verím, že niečím podobným bude pre čitateľa aj výber Melancholický žrebec, ktorý predstavuje básnika v neopakovateľnej atmosfére.
Radoslav Tomáš
