Vyhľadávanie
Martin, Matica slovenská 2012
Štvrtá básnick á kniha autora organicky nadväz uje na jeho predchádzajúcu tvorbu. Ján Tazberík nie je spisovateľom naliehavej či náhlivej výpovede, veď navonok to potvrdzuje aj vročenie predchádzajúceho titulu Interpunkcia svetla: 1990. Vzhľadom na profesný život (donedávna riaditeľ Národného osvetového centra) vyznieva písanie veršov ako paralelná neoficiózna alternatíva bytia, vektor namierený do priestoru seba a vlastných pravidiel. Charakter tejto poé zie sa odvíja od abstrakcie, a preto čaro jej čítania spočíva v neuchopiteľnosti, v tušení významov. Nenájdeme tu jasne komunikované témy, ako láska, rodina a pod., skôr subtílnejšie motivické rámce sebareflexie a sebazaznamenávania. A čo z nich možno vydedukovať? Básne sú písané v dvojprojekcii: jednak tu ide o klasické zobrazenie subjektu, inšpirácie, čohosi nevyjadriteľného, ale aj zmyslového, no zároveň sa do tkaniva veršov vplieta akoby druhý hlas, ktorý so vznikajúcou výpoveďou polemizuje, diskutuje s ňou, verí jej i pochybuje o nej: „písmená ma predbiehajú, / vzďaľujú sa“. Dávkovanie tohto metasubjektu, sémantického provokatéra, nie je v každej básni rovnaké, ale je badateľným prejavom autorovej koketérie s postmodernou. Pokiaľ ide o obraznosť a štýl, tam je autor jednoznačne tradičný. Obraznosť čerpá z konkretizmu (dymiaca krv, zviera ohňa) a ide historicky aj ďalej, až k nadrealizmu (sypký spánok, nespavosť básne). Je to autorská voľba, ok, no ja takéto „obrázky“ naozaj nemusím. Oveľa viac si ma získali verše, ktoré okrem povrchnej kombinácie obsahovali originálne poznanie a transformovali tradičnú obraznosť do nového kontextu: „A v zužujúcej sa dutine sveta vidno / tie isté nerozlúštené znaky rozprávky: / sľuby, smeti, sadze, sny ako uvoľnené tehly v múre.“ Tak akosi rovnako, slnečno-oblačno, je to i v štýle. Dominuje expresívnosť, hra celku a detailov, a pôsobí dosť svojvoľne… Znovu musím dodať, že viac ako táto hra ma oslovila súhra expresívnosti s reflexiou výborne zladená s plochou voľného verša: „Aj dnes zreteľne pozorujem vo vetách súvislý / mravčí pohyb, / kolenovito ohnuté tykadlá, hrbolček významov / na štíhlej stopke spájajúcej hruď s bruškom / slova.“
Ján Tazberík svojou knihou potvrdzuje, že poézií je toľko, koľko je ľudí, a nie toľko, koľko sa rozhodnú narátať literárni kritici. Tá jeho má svoje žiarivé miesta tam, kde nechal najmenej umeleckej umeliny, kde sa otvorila hladina kameňa…
Martin, Matica slovenská 2012
Štvrtá básnick á kniha autora organicky nadväz uje na jeho predchádzajúcu tvorbu. Ján Tazberík nie je spisovateľom naliehavej či náhlivej výpovede, veď navonok to potvrdzuje aj vročenie predchádzajúceho titulu Interpunkcia svetla: 1990. Vzhľadom na profesný život (donedávna riaditeľ Národného osvetového centra) vyznieva písanie veršov ako paralelná neoficiózna alternatíva bytia, vektor namierený do priestoru seba a vlastných pravidiel. Charakter tejto poé zie sa odvíja od abstrakcie, a preto čaro jej čítania spočíva v neuchopiteľnosti, v tušení významov. Nenájdeme tu jasne komunikované témy, ako láska, rodina a pod., skôr subtílnejšie motivické rámce sebareflexie a sebazaznamenávania. A čo z nich možno vydedukovať? Básne sú písané v dvojprojekcii: jednak tu ide o klasické zobrazenie subjektu, inšpirácie, čohosi nevyjadriteľného, ale aj zmyslového, no zároveň sa do tkaniva veršov vplieta akoby druhý hlas, ktorý so vznikajúcou výpoveďou polemizuje, diskutuje s ňou, verí jej i pochybuje o nej: „písmená ma predbiehajú, / vzďaľujú sa“. Dávkovanie tohto metasubjektu, sémantického provokatéra, nie je v každej básni rovnaké, ale je badateľným prejavom autorovej koketérie s postmodernou. Pokiaľ ide o obraznosť a štýl, tam je autor jednoznačne tradičný. Obraznosť čerpá z konkretizmu (dymiaca krv, zviera ohňa) a ide historicky aj ďalej, až k nadrealizmu (sypký spánok, nespavosť básne). Je to autorská voľba, ok, no ja takéto „obrázky“ naozaj nemusím. Oveľa viac si ma získali verše, ktoré okrem povrchnej kombinácie obsahovali originálne poznanie a transformovali tradičnú obraznosť do nového kontextu: „A v zužujúcej sa dutine sveta vidno / tie isté nerozlúštené znaky rozprávky: / sľuby, smeti, sadze, sny ako uvoľnené tehly v múre.“ Tak akosi rovnako, slnečno-oblačno, je to i v štýle. Dominuje expresívnosť, hra celku a detailov, a pôsobí dosť svojvoľne… Znovu musím dodať, že viac ako táto hra ma oslovila súhra expresívnosti s reflexiou výborne zladená s plochou voľného verša: „Aj dnes zreteľne pozorujem vo vetách súvislý / mravčí pohyb, / kolenovito ohnuté tykadlá, hrbolček významov / na štíhlej stopke spájajúcej hruď s bruškom / slova.“
Ján Tazberík svojou knihou potvrdzuje, že poézií je toľko, koľko je ľudí, a nie toľko, koľko sa rozhodnú narátať literárni kritici. Tá jeho má svoje žiarivé miesta tam, kde nechal najmenej umeleckej umeliny, kde sa otvorila hladina kameňa…
