Vyhľadávanie
Trnava, Miloš Prekop – AND 2010
Môže byť písanie zlozvykom? K takejto možno prekvapivej otázke nabáda útla knižka Minule, keď som (výnimočne) fajčil s podtitulom „fajčiarske“ poviedky. Dvojica autorov, z ktorých jeden by podľa vlastných slov aj sám rád poznal odpoveď na otázku, kto vlastne je, a druhý, pobývajúci na tomto svete od roku 1988, keď sa narodil ako 23-ročný, ponúka čitateľovi zbierku krátkych príbehov a úvah s dôležitým spoločným menovateľom: ich inšpiračným zdrojom bola (pravidelne alebo občas) zapálená cigareta. Autorstvo jednotlivých príbehov je ľahko rozlíšiteľné: Remi Kloos, ako pravidelný fajčiar, vždy začína vetou „Minule, keď som fajčil...“, Pero Le Kvet do nej ešte vkladá slovo „výnimočne“, ako občasný fajčiar.
Spektrum tém oboch patafyzikov je rozmanité. Remiho Kloosa obzvlášť trápia „jazykovedné“ a komunikačné problémy modernej doby a ich dôsledky v každodennom živote, okrem toho však predkladá aj úvahy o súčasnom filme a námety na niekoľko zaručených filmových „trhákov“. Pero Le Kvet zasa často naráža na bizarné zdravotné (a psychologické) ťažkosti svojich známych a na vlastné absurdné, niekedy až surrealistické sny a predstavy. Zo (zdanlivo) jednoduchých a občas aj zmyslom príliš neoplývajúcich príbehov však presvitajú viaceré trefné pripomienky a postrehy, servírované čitateľovi takmer ľahostajne a akoby mimochodom. Niekedy sú „iba“ vtipné a úsmevné, inokedy nenápadne podsúvajú aj hlbšiu myšlienku. V žiadnom prípade ale neašpirujú na zaradenie do kolónky „vyššia“ literatúra. Veď paradoxne sám Remi Kloos označuje písanie za svoj najväčší a „zničujúci“ zlozvyk.
V boji s týmto „zlozvykom“ sa však autorom podarilo vytvoriť celkom zaujímavé dielko, nedá sa o nich povedať – ak si požičiame Remiho aktualizovaný frazeologizmus – že by za ne človek ani 5 korún (0,165 EUR) nedal. Práve naopak, ich prečítanie prinajmenšom vyvolá úsmev na tvári čitateľa. A ten je v časoch, keď sa smrteľnou chorobou môže stať aj alergia na jedenie jabĺk pod brezami či na rýchly pohyb (str. 19) celkom slušnou devízou.
Napriek tomu, že kniha v žiadnom prípade nemá propagovať fajčenie (ale ani bojovať proti nemu), ako autori upozorňujú už vo dvoch Prológoch, je pozoruhodné, koľko tvorivých námetov a situácií hodných zvečnenia v literatúre zažili obaja „len tak“, keď (výnimočne) fajčili. Až mi bolo pri čítaní chvíľami ľúto, že nefajčím...
