Vyhľadávanie
Mila Haugová: Miznutie anjelov, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2008
Jednou z ústredných metafor tvorby Mily Haugovej je záhrada. V záhrade poetka miluje, zúfa si i verí, píše žalmy i Kasandrine proroctvá, obracia tok rieky z prúdu na protiprúd, aby sa vždy znova presvedčila, kde je prameň lásky. Kde je Alfa. Záhrada je pre ňu záhradou reči i záhrobím mlčania, miestom Omega; v záhrade je azyl pre súkromný raj pre dvoch, ale aj miesto ustavičných premien, z ktorých sa dajú vypozorovať premeny duše sveta. Záhrada je zrkadlom jej myslenia i cítenia, dýcha spolu s ňou a žiali spolu s ňou, keď bytosti, priazeň či iné dobrá sveta začínajú miznúť z vonkajšieho sveta, najmä ak ide o bytosti voľným okom neviditeľné, ak teda ide o miznutie anjelov. Mám rada Milinu záhradu, cítim sa v nej dobre, priestranne a slobodne. Viem, kadiaľ sa do nej vchádza, ako sa dá v nej premýšľaním blúdiť i zablúdiť, ako v nej môžem nájsť seba; viem aj, kadiaľ mám v nepozorovanej chvíli vyjsť von, aby som nenarušila kruhy vnútornej integrity niekoho veľmi blízkeho, a zároveň niekoho iného.
Miznutie neviditeľných vecí nastáva vtedy, keď „akoby zmizla schopnosť prijať a pohostiť troch Anjelov“. Takáto chvíľa nastala v čase vrcholiaceho smútku, po smrti matky – pri písaní Canto triste, Smútočného spevu, keď záznam z 11. 12. 2007 hovorí o mori bolesti: „akoby more / v hmle vystúpilo po hrdlo / a nedovolilo nič / už nič“. A záznam z predošlého dňa, 10. 12. 2007, hovorí o novej prítomnosti: „Akoby nekonečná kamera filmovala nekonečný Priestor a tam / kde nekončíme / by vznikala tvár bezo mňa v hlbokej (hnedožltej) tráve / Odpočúvanej zimy“. Citujem časť tohto záznamu preto, lebo keď začínajú miznúť neviditeľné veci, a jednou z nich je aj prítomnosť milujúcej matky, akoby mizli aj celé priestranstvá času, kumulujú sa do neviditeľných schránok, ale kedykoľvek sa môžu otvoriť prostredníctvom spomienky alebo sna a - odrazu zmeniť chod reálneho času. Od strany 7 po stranu 71 akoby uplynulo množstvo času; striedajú sa tu spomienky z augusta, mája či januára 2008 smerom dozadu, až do 30. októbra 1996, ale zároveň akoby uplynulo len jedno mihnutie oka, jediné nadýchnutie a vydýchnutie, keď sa motív zo strany 7 opakuje s rovnakým záznamom 10. 12. 2007: „Akoby // Nekonečná kamera / Filmovala nekonečný / Priestor // Čo raz bolo skutočné je možné // Akoby // Tam kde sa končím / Vznikala tvár bezo mňa / Dokončená // V hlbokej (hnedožltej) tráve / Odpočúvanej zimy“. Rozdiel medzi oboma zápismi spočíva v tom, že spočiatku nekončiaca sa, vznikajúca tvár, je odrazu, o množstvo nakopenej skúsenosti premenená, pretože je to už dokončená tvár a je tam, kde sa jej bytie samo končí. Predtým nedokončené.
Napĺňa sa tu do dôsledku relativita plynutia času, ktorý vôbec nie je lineárny, ale naopak: neustále sa vracia, nadbieha, zaostáva, prináša množstvo pocitov, myšlienok a obrazov, aby sa napokon vrátil do toho istého okamihu, do toho istého dňa, mesiaca i roka, hoci stihol v sebe obsiahnuť množstvo schránok, v ktorých je naakumulovaný iný čas. Čas, ktorý žijeme vnútri.
Je to rovnaké dobrodružstvo ako: „Smrť čoraz krajšia v bielych handričkách“. Návratným motívom zbierky je smrť srnky, ktorá sa vyskytla v niekoľkých opisoch už v predchádzajúcich textoch Mily Haugovej. V básni Priesvitnosť píše: „chcela som povedať: Som unavená / som na smrť ustatá zo smrti neznámeho / zvieraťa. Znehybnela som / a láska bola nepoznateľná“. Návratný motív mŕtvej srnky (skryté podobenstvo aj s pseudonymom Srnková), keď hovorí, že tou srnkou bola aj ona, je jedným z dôkazov návratnosti času, ktorý sme žili a jeho význam si uvedomujeme s narastajúcou skúsenosťou vždy v nových súvislostiach. Vždy v novej špirále zdvojeného priestoru a času.
Zbierka Mily Haugovej Miznutie anjelov prekračuje lineárny čas a priestor. Dokazuje, že vo vnútornom bytí je všetko magicky preskupené: viditeľné s neviditeľným, racionálne s iracionálnym, temnota so svetlom, život so smrťou a oboje so snom. Všetko súvisí so všetkým v závislosti od okamihu, ktorý otvára oko prázdnoty. Oko, ktoré nás pozoruje. V tomto oku je aj nový čas mŕtvej matky, čas bez času, dovoľujúci zažívať pocit blízkosti z neprekročiteľnej vzdialenosti. Keď bola poetkina matka živá a šťastná, otvorila si svoju svadobnú skriňu a dívala sa dovnútra na krásne poukladané uteráky a plachty, na bielu záľahu tajomného intímneho svetla, aby jej dopomáhalo byť celistvejšou vo všetkom, čo bolo treba urobiť pre život. Záznam z 31. 12. 2007 zo Zajačej Doliny zachytáva poetku pri písaní žalmu za matkou, pred teraz už jej, dedične „otvorenou skriňou“. Život, láska a smrť, všetko sú to otvorené almary, do ktorých nám poézia dovoľuje nakuknúť aj bez kľúča a bez kľúčovej dierky. Možno to je znak toho, že sme dospeli.
Dana Podracká
