Vyhľadávanie
Bratislava, aspekt 2012
„Pojem interview obsahuje tú najrozmanitejšiu škálu druhov a typov rozhovorov. V každom prípade je to korenie, ktoré oživuje. Škoda, že u nás nevyužívame dostatočne jeho uplatnenie,“ povedala mi medziiným Agneša Kalinová (1924), vtedajšia redaktorka Kultúrneho života, keď som ju ako študentka žurnalistiky požiadala v roku 1968 o vyjadrenie do diplomovej práce na tému interview v súčasnej slovenskej tlači. Netušila som, v akej miere po rokoch práve rozhovory s osobnosťami oživia nielen našu tlač, ale aj náš knižný trh. Ba čo viac, že filmová a politická publicistka, redaktorka, prekladateľka i autorka nejedného zaujímavého interview sa rozhodne pre zmenu otázky neklásť, ale sama na ne odpovedať. Stalo sa tak v knižnom rozhovore s Janou Juráňovou (1957) Mojich 7 životov, ktorý predstavuje Kalinovej komplikovaný životný príbeh na pozadí rozporuplných dejinných udalostí 20. storočia. Mimochodom, ide o prvú publikáciu nového radu vydavateľstva Rozhovory Aspektu.
Podkladom knihy, ako publicistka a prozaička Jana Juráňová v úvode Moje 20. storočie s Agnešou Kalinovou píše, je štyridsaťštyri hodín nahrávok rozhovorov, ktoré viedla so známou tvárou Kultúrneho života i Slobodnej Európy v lete 2011 v Mníchove, kde Kalinová posledné desaťročia žije. Spracovala ich chronologicky do symbolických siedmich kapitol: Detstvo – mladosť: 1924-1942, Vojna – deportácie: 1942-1945, Po vojne v Bratislave: 1945-1955, Od neslobody k slobode a späť: 1956-1959, Normalizácia – emigrácia: 1959 – 1978, Emigrácia: 1978-1990, Návraty tam a späť: 1990-1995.
Postupne spoznávame židovské dievčatko Agi Farkašovú, ktoré sa narodilo v medzivojnovom Československu v Košiciach a vyrastalo v Prešove. Rok pred maturitou musí z rasových dôvodov opustiť školu a pred hrozbou fašizmu a protižidovských opatrení slovenského štátu sa skrýva v katolíckom kláštore v Budapešti. To, že rodičia zahynuli v koncentračnom tábore, sa dozvie až po vojne. Dodatočne si urobí maturitu, odíde študovať na univerzitu do Bratislavy a vydá sa za divadelníka JUDr. Ladislava Jána Kalinu. Manželstvo, materstvo, práca v redakciách, ale aj spoznávanie sveta kultúry doma i v zahraničí. A potom nádej Pražskej jari a následne šok z normalizácie, vyšetrovacia väzba, uväznenie manžela, neprestávajúce šikanovanie, odpočúvanie, sledovanie, ktoré vyústi do žiadosti o vysťahovanie sa z Československa. V roku 1978 odchádza s manželom i dcérou do Nemecka, dostáva miesto v Slobodnej Európe, kde pôsobí ako redaktorka až do roku 1995. Medzitým sa musí vyrovnať so smrťou manžela aj inými nástrahami osudu. Ale nikdy sa nevzdáva, nesťažuje sa, nenarieka. Úprimne sa vyznáva zo svojej občasnej „zúrivosti“, keď na ňu doľahol pocit bezmocnosti a poníženia, ale na rozdiel od iných „pamätníkov“ si s nikým „nevybavuje osobné účty“. Snaží sa byť nad vecou a napriek všetkej subjektivite hodnotiť veci objektívne. To zlé, čo prežila, nezabudne, ale nerozpitváva to, neobviňuje. Z krátkeho dodatku Záverečné titulky sa dozvedáme viac o súčasnom živote dcéry Julky, vnučky Miriam i samej protagonistky, ktorá si udržuje zmysel pre humor a nebojí sa ani staroby, lebo sa vraj rozhodla nevšímať si ju.
Kalinová je dobrá rozprávačka. Čitateľ sa síce občas musí spamätávať zo záplavy faktov a mien, ale potom podľahne jej šarmu, s akým vtipne glosuje situácie i jednotlivé postavy, či už ide o rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov, ale aj politických činiteľov. Zdá sa, že tomu šarmu podľahla aj Jana Juráňová, ktorá pozorne načúva, ale na rozdiel napríklad od knižných rozhovorov Jána Štrasssera otázkami svoju partnerku neprovokuje, len akoby posúvala dej.
V každom prípade vzniklo mimoriadne zaujímavé dielo literatúry faktu so silou románového príbehu. Mapuje nielen životné osudy a postoje významnej osobnosti našej kultúry, ale núti nás aj viac uvažovať o našich dejinách, medziľudských vzťahoch a vlastných postojoch.
