Muž so záhadným úsmevom
L. O. Rosa
Schöne Náci
Sprint, Bratislava 1994
L. O. Rosa je autor tak trocha zahalený do latinsko-americky znejúceho mena – pseudonymu, autor však pomerne plodný a zaoberajúci sa historickými postavami, ktoré ozdobili, preslávili, alebo aspoň obveseľovali Bratislavu v dávnejšej i nedávnej minulosti. Naposledy to bol hudobný skladateľ J. N. Hummel. V týchto dňoch L. O. Rosa vydal sympatickú knižočku venovanú miláčikovi Bratislavy, „internacionálnemu šašovi“, človekovi, v ktorom mal sídlo dobrotivý anjel, človekovi, ktorému nikdy nezmizol úsmev z tváre, ktorý vedel ľudí nie rozosmiať, ale vyvolať úsmev aj na ich tvárach. L. O. Rosa svojou knižočkou postavil malý pomník „veľkému klaunovi“, ktorý dlhé roky deň po dni mal svoje predstavenie v bratislavských uliciach, námestiach, v skrytých dvoroch i viechach, kaviarňach, u svojich známych i pred prekvapenými náhodnými návštevníkmi Bratislavy. Tak trocha chaplinovsky oblečený vo fraku z minulého storočia, vytiahnutý elegán s neodmysliteľným cylindrom na hlave, často i v ruke, bielom šáliku, starostlivo učesaný, bielymi rukavicami, osobnou klaunovskou zbraňou – paličkou, na ktorej bol priviazaný balíček-talizman. Schöne Náci, tak sa volá Rosova práca o zjavení, ktoré sa prechádzalo po bratislavských uliciach a rozdávalo šťastie. Ten, kto ho stretol, musel sa pousmiať, ba i tak trocha poľutovať človeka, o ktorom si na prvý pohľad a podľa výrazu jeho očí a nevinného úsmevu mohol myslieť, že jeho duša je chorá, posadnutá dobrým duchom. Avšak po prečítaní L. O. Rosovej „historickej prózičky“ čitateľ sa prikloní k názoru, že Schöne Náci bol človek v podstate spokojný a vyrovnaný, lebo sa mu splnil nenaplnený sen byť cirkusovým klaunom. Možno aj preto, ako aj pre duševnú labilnosť, detskú precitlivenosť a kvôli zahľadeniu sa do len jemu milého, čistého a zrozumiteľného života, stal sa milým klaunom hlavného mesta Slovenska, hovoriaceho v jeho časoch štyrmi jazykmi. Schöne Náci hovoril po slovensky, po nemecky, po maďarsky a s Čechmi sa dohovoril po slovensky. Ignác Lamar, tak znelo jeho občianske meno, hral, predvádzal svojho Schöne Náciho dobre pripravený, a najmä upravený. Úprave svojho zovňajšku venoval veľkú pozornosť a veľa času. Ako klaun v manéži alebo na javisku, tak Schöne Náci vchádza na svoje javisko, do ulíc. Jeho predstavenie bolo veľmi dlhé. Hral od rána do večera. Koľkokrát a koľkým „divákom“ sa uklonil i poklonil, a to tak nenapodobiteľne, koľkokrát počas svojho „vystupovania“ sa záhadne usmial, tak záhadne, až ten úsmev zabolel a vyvolal ľútosť. Dedinčanov ohurovalo jeho elegantné vystupovanie, spôsobné jedenie, najčastejšie v cukrárňach. Bratislavčania si ho nežne volali: náš Schöne Náci. Po prečítaní dobre, zaujímavo až pútavo napísanej milej knižočky L. O. Rosu čitateľom, najmä tým ktorí Schöne Náciho poznali osobne, alebo čo ho len aspoň raz stretli, nezmizol z pamäti už spomínaný záhadný bolestivý úsmev anjela.
Rosova knižočka nám ho predstavila nielen v uliciach, na verejnosti, ale aj jeho neviditeľný svet, jeho detstvo, rodinné pomery a navyše nielen ako človeka smiešneho, ale aj hrdého, ktorý si aj pri svojom klaunovstve zachoval dôstojnosť a eleganciu.
Keby sa Schöne Náci zjavil na bratislavských uliciach dnes, obyvatelia by ho opäť prijali s úsmevom. Život s ním by bol veselší, milší, krajší, mäkší, ľudskejší, láskavejší, úsmevnejší. V istom zmysle Schöne Náci nebol len, resp. vôbec nebol „mestským bláznom“, ale darom, ktorý mesto dostalo, ktorý mu daroval nepriaznivý osud nešťastného človeka a duševný stav Ignáca Lamara. Aj tak sa neraz stáva, že človek, o ktorom si menej citlivý myslí, že je „šibnutý“, môže byť požehnaním pre zdanlivo zdravých. To požehnanie spočíva v tom, že Schöne Náciho záhadnosť poľudšťovala.
P. S.
Ako by sa Schöne Náci cítil v súčasnej „modernej“ Bratislave? Podľa môjho názoru by bol šokovaný. A ten šok by mu strel z tváre drahocenný, záhadný úsmev. Zľakol by sa toľkých žobrákov, hrubých nečistých, opitých i naozaj chorých, zľakol by sa indiánskych muzikantov s dlhými vlasmi a nezvyčajnými tvárami, zľakol by sa vypasených, bohatých, večne kričiacich, nič nerobiacich a strach naháňajúcich... Veď viete, koho myslím. Ich ženy by mu každodenne kradli jeho talizmanový balíček, možno by mu ukradli aj cylinder a holohlaví by ho možno pourážali i zbili, možno by ho zrazil nadrogovaný šofér rútiaci sa ulicami Bratislavy v západnom búraku, možno... Schöne Náci má šťastie na ulici.
Už nevidí, čo sa stalo s jeho Bratislavou. Bratislavu jeho čias rozpredali cudzincom, v Bratislave nevládne úsmev ale strach. Bratislave vládne... Sám Pán Boh vie kto. Jedno je isté, že Bratislava je už nie mesto pre Schöne Náciho, tak ako Praha nie je už mesto pre dobrého vojaka Josefa Švejka.
Možno L. O. Rosa alebo iný slovenský spisovateľ napíše aj o takejto Bratislave. V Bratislave žijú dve tretiny slovenských spisovateľov, ale len máloktorý z nich vie svojim správaním alebo svojou tvorbou vyvolať úsmev na tvári. L. O. Rosovi sa to útlou knižočkou SCHÖNE NÁCI podarilo.
Ladislav Ťažký Knižná revue 5/1995
