Prienik, ktorý sa stáva vedomým, považuje poetka za nástroj transformácie. Pohotovosť duše, ktorá podporuje sprítomnenie tela – hovorí aj o úlohe predstáv a predstavivosti vo všetkých podobách ľudskej komunikácie. Literatúra je jedným zo spôsobov, ako takéto impulzy vytvárať, pestovať a vysielať.
Čas smrteľnosti „má tvár večného / milenca ktorého stále pochovávaš / jeho ústa“ (s. 14). To je jeden z ústredných uzlov písania. Čas má tvár, ktorá starne a stráca sa v smrti, ale má aj ústa, v ktorých je jazyk, reč, slovo. Smrteľné ústa tak môžu v mystickej dualite prúdiť ústami času bez času, ktoré spravuje logos. Chronos požiera svoje deti, ale ananké vstupuje do slov (za slová, nad slová aj pod ne), aby mohla ako osudová nevyhnutnosť prehovoriť.
Jedným z Haugovej podobenstiev záhrady je záh(r)ada reči. Záhrada ako záhada. Záhrada v Srne pozerajúcej na Polárku je mystická. Pripomína záhradu so zlatými jablkami Hesperidiek. Zlaté jablká hviezd sa vynárajú ako navigačné znamenia, podľa ktorých sa má duša orientovať v priestore, ktorý pozná len intuitívne, ale bude sa s ním musieť konfrontovať, keď bude bez tela.
Záhrada s užovkou
Na poetickej scéne záhrady zo slov sa vynára had. Užovka. Nie je jedovatá. Symbolizuje prvotné kozmické sily, vrátane božskej emanácie a smrti: „v tichom jazyku bytia // v chladnej izbe je stuhnutá užovka / zabijem ju drevom ešte predtým sa / na mňa pozrie okom z času pred / stvorením sveta: ľútosť: zúrivá hanba / (moja) / una corda sempre legato // nechcem zomrieť v zime“ (s. 99).
Una corda sempre legato sú hudobné termíny, znamenajúce: jedna struna (una corda), vždy, neustále (sempre), viazane (legato), čo značí všetko so všetkým zviazané dohromady, aby zaznela harmónia. Rilkeovsky povedané: „Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka, / spája nás jak pohyb sláčika, / čo v jeden tón dve struny zladí presne“ (Ľúbostná pieseň). V širokom kontexte Haugovej písania to značí: každý máme svoj part vo veľkom orchestrióne hviezd, počnúc svetlom Polárky v oku a končiac slovom, premeneným na vedomý čin.
Predtým bola užovka v záhrade. Nevošla ešte do izby. Poetka ju pozorovala v tráve, v malinách sa mihlo jej „striebornožlté úzke telo: užovka mizne za hrdzavým vedrom s dažďovou vodou: / zvedavosť. Strach: ako ju dostať zo záhrady?“ Arabský otec jej vnučiek užovku „trpezlivo nalákal do 5 litrovej zaváraninovej / fľaše a vyniesol do lesa“, ale vrátila sa. Vošla do domu a ovinula sa okolo nohy stola. Poetka sa pýta: „Je to tá istá? Iná? Musia byť niekde / aj mladé hady. Mám tu ešte bývať?“ (s. 19). Dom, ktorý bol predtým domom sveta, je teraz domom srdca, ba čo viac: „had v srdci je tajomstvo“ (s. 38). Do tohto tajomstva vstupuje spolu so symbolickou srnou, pozerajúcou na Polárku, aby jej prisúdila atribút vedomia. Nie pasívne pozeranie na Polárku, ale aktívne pozeranie sa na Polárku, kým to dovoľujú jazyk a čas. Tak sa s tajomstvom spája aj Srnková, nomen omen poetkinho pseudonymu z mladosti.
Polárka bola v starých kultúrach považovaná za pupok sveta. Poskytovala fixačný bod pre navigáciu námorníkov či astrológov a aj umelcov, vrátane básnikov. V starých textoch sa môžeme dočítať, že Polárka má žiarivosť 5 000 sĺnk a kniha môže mať silu až 1 000 škorpiónov. Tešme sa z kníh, ktoré prichádzajú, aby nám poskytovali duchovný azyl, v ktorom sa odohráva zveľaďovanie predstáv. To všetko má podiel na našej vnútornej kultúre, na transformácii jednotlivcov i spoločenstiev.
Dana Podracká