Ján Buzássy rozdelil svoje zväčša osemveršové básne v zbierke Na mieste (Modrý Peter 2015, ilustr. Michal Ormandík) do troch častí: Za sebou , Zima rekonvalescencie , Jedna báseň . Prvé dve majú spoločné témy a motívy, tretia s podtitulom Pri prekladaní I. Bunina, I. Annenského, V. Gofmana , pozostávajúca zo štyroch básní, prináša autorove dojmy, ktoré v ňom zostali pri prekladaní uvedených autorov. V tej súvislosti by sa žiadalo uviesť celú úžasnú báseň ( Z poetiky ) z prvej časti zbierky, ktorá hovorí o básnickej tvorbe, o jej procese a výsledku. A treba sa zmieniť aj o funkčnej kompozičnej zvláštnosti celej knihy – báseň List kráľovnej sa nachádza na šiestich miestach zbierky, zakaždým s iným obsahom, ktorý v jednotlivých básňach sémanticky graduje: lyrický subjekt v istom životnom čase, „ keď nám už smrtka ohmatáva miechu “, hľadá v spleti ciest „ toho, kto má viesť “, zápasí najmä sám so sebou, aby zápas vyústil do litanickej modlitby („ nedaj mi, prosím, zhynúť ako hnide “) s prosbami nielen pre seba („ nech sa zas duše zmenia “).
Poéziu vraj netreba chápať, treba z nej mať zážitok, ale „ lesk všetkých básní... len slepci postihnú... v svetskom bahne,... neuvidíš, ale cítiš významy “. Poézia Jána Buzássyho je náročná, za jej obrazmi, impresiami, symbolmi je hlboko položený druhý plán a k nemu táto poézia priťahuje, lebo „ tón v tóne, téma v téme “. Všetko, o čom hovorí, obsahuje podstatu človečieho vnímania sveta a zákonitostí reálna. Sú tu vykreslené aj pocity človeka, ktorý nevidí alebo nevie vidieť a vnímať. Aj preto Buzássyho poézia jemne útočí, silno oslovuje, nabáda človeka k refl exii nad sebou samým, hoci prostredníctvom motívu kvetu či trávy, ktorá „ rastie z posledných síl ...“ V básňach sa prejavuje autorova múdrosť a skúsenosť veku (osobitne vo vzťahoch), sú tu spomienky na čas, „ keď sa chodievalo naproti “ i na čas, „ keď sa čakalo “. Poézia je miestami práve cez spomínania istou spoveďou, spytovaním svedomia, neustálym obzeraním sa za minulosťou prostredníctvom najrôznejších motívov. Tlak času ovplyvňuje psychiku a vzťahy medzi ľuďmi. Lyrický subjekt si zreteľnejšie uvedomuje mnohé pravdy, ktoré najčastejšie nemôže nielen zmeniť, ale ani ovplyvniť, „ iba si spomenúť, čo kedy hrialo / a že tu spievali vtáčatá. / To všetko dohromady bolo málo “. Porovnáva, konfrontuje veci a javy, ktoré symbolizujú plynutie. Autor-pozorovateľ a znamenitý vnímateľ všetkého jemného okolo seba používa konfrontáciu a paralelu človeka a vecí či javov v jeho prostredí. Cez predmety a javy stvárňuje život človeka, z ktorého časom ubúda ako pridávaním lesku ošúchanej minci, ktorej hmota sa tým postupne stráca. Ustavičné hľadanie analógií, často pre isté výčitky, častejšie pre upokojenie mysle a duše – na to autorovi slúžia najmä prírodné motívy. Tak ako v niektorých iných zbierkach stvárňuje podobenstvo medzi prírodnými zákonitosťami a ľudským konaním, ktoré však, na rozdiel od prírodného, má v sebe často veľa negatívnych postupov. Lyrický subjekt je akoby súčasťou prírodného prostredia. „ Už tváre v šere nečakane zredli ,“ staroba viac otvára unavené, choré oči, ktoré lepšie vnímajú, pozorujú a rozumejú, hľadajú podstaty i seba. Človek pociťuje bolesť nielen z blížiaceho sa umierania, ale aj z ničenia, lyrický hrdina v akomsi zúfalstve vysloví: „ Zničte svet, aby sa nám odchádzalo / o čosi ľahšie. “ Pesimistické tóny, zážitky z posledných „vecí“, s ktorými sa dostáva v realite do kontaktu, údiv nad krehkosťou, ktorej je málo („ aj keď je dokonané, zem zistí, / kto padol na zem, a či dozretý .“), realita okyptená o zmysly jedinca, domnienky, podozrievania, depresie z neistoty („ zmysly tušia “) – toto všetko je súkromím subjektu, „ kde dobré so zlým žijú pokope “. Napriek pochmúrnosti sa však objaví i úsmev a lyrický subjekt, zápasiac so všetkým (aj so sebou), si povzdychne: „ Píšem, ach, Bože, teda ešte som .“ Záblesky pokoja, ale častejšie strachu, neistoty z blížiacej sa budúcnosti u lyrického hrdinu na okamih prekryjú prírodné obrazy, aby mu vzápätí pripomenuli zánik. Osobitne jesenné motívy sú v Buzássyho poézii pôsobivé – symbolizujú pribúdanie času a približovanie sa „zimy“. Človek sa však nechce poddať starnutiu: „... chcem kráčať ďalej svetom písmen / a poznať hĺbku. Náuku .“ Silný je motív osamelosti starého človeka aj vo chvíľach sviatočných, „ ale vnútro pokračuje v práci “. S pribúdajúcim časom (a veršami) pribúda oddanosti do vôle Božej, no aj religiózne motívy sú predstavené vo famóznych náznakoch a symboloch: „ nie je to drevo, je to ťažký kríž, / stúpa a pre každého má návrh .“
