Vyhľadávanie
Excesy vojakov Červenej armády v strednej Európe boli z politických dôvodov dlhé desaťročia tabu. Všestranný maďarský umelec János Vaszary ich spolu s manželkou – divadelnou a filmovou herečkou Lili Murátiovou zažil na vlastnej koži a opísal v memoárovom diele Na dvere buchocú.
V knihe zachytáva vyše jeden a pol roka permanentného putovania a ukrývania sa pred vojakmi Červenej armády a domácou políciou v rôznych častiach Maďarska. Dej sa začína na Vianoce roku 1944. Sovietska armáda zvádza tvrdý boj o Budapešť a preľaknutí manželia sa – podobne ako tisíce ďalších obyvateľov – rozhodnú opustiť svoj domov. Cieľ ich cesty je v neprehľadnej situácii nejasný a preto sa držia unikajúceho davu. Pozorujú, ako extrémna situácia narušila bežné sociálne normy: „Všade sa rozliehala zvada a kliatby. Odohrávali sa neskutočné scény. Zavadzajúce vozy ľudia jednoducho prevrátili do priekopy. Ich osadenstvá sa tomu zúfalo bránili. Ľudia divo proti sebe bojovali. Sem-tam tresol aj výstrel. Nastal chaos. Spravodlivosť a znášanlivosť nikoho nezaujímali. Zmizol aj súcit. Z ľudí bojujúcich o život sa stali zvieratá. Víťazila surová sila. Silnejší zašliapali slabších.“ Pokazené auto, zničená infraštruktúra a približujúce sa vojská im zabraňujú v ďalšej ceste.
Čoskoro prichádza k prvému kontaktu manželov so sovietskou armádou. „Nebáť, Maďar. Rus dobrý!“ – zvolá vojak po vylomení dverí do miestnosti s pestrým osadenstvom. Obhliadke padnú za obeť všetky hodinky, zapaľovače, plniace perá a čokoľvek čo má nejakú hodnotu. Ibaže „naozajstná zábava ešte len začne“. Do domu vstupujú traja opití ruskí vojaci dožadujúci sa pálenky. Pokiaľ im ju nezoženú, všetkých postrieľajú. Na zreálnenie hrozby začnú v izbe strieľať a pažbami rozbíjať zariadenie a okná. Maďarského dôstojníka prezlečeného do civilných šiat prezrádzajú pestované ruky. Identifikovaný ako „oficier a buržuj“ je okamžite zastrelený vo vedľajšej miestnosti. Do izby vbieha dievča v roztrhaných šatách a so zakrvavenou tvárou. V susednom dvore znásilňujú dievčence a ženy.
Stretnutie s vojakmi Červenej armády utvrdzuje Vaszaryho v potrebe hľadania bezpečného úkrytu. V tlači sú navyše manželia označení za nepriateľov ľudu. Nasledujúce týždne sú pre nich obdobím permanentného hľadania útočiska. Príbytky priateľov ani náhodných ľudí nie sú dostatočným úkrytom pred sovietskou tajnou políciou (v knihe nesprávne nazývanou ako GPU). Niekoľkokrát končia vo väzení, z ktorého sa im za rôznych okolností napokon vždy podarí vyslobodiť. V situácii plnej chaosu a násilia sú takmer popravení. Fakt, že sú v Maďarsku všeobecne známymi umelcami im niekedy pomáha, no inokedy je zas na príťaž.
Dlhodobý úkryt nachádzajú až na odľahlej samote pod lesom. Domáci pán, ktorý ich prichýlil, je na nevítané návštevy pripravený. Lokalita im umožňuje pozorovať okolie. Verný pes spoľahlivo oznamuje prichádzajúcich vojakov. Nástroje a potraviny majú ukryté v okolitej prírode, do ktorej sa v prípade potreby ukrývajú.
Zažívajú ďalšie strastiplné príhody. Napokon sa im s pomocou priateľov podarí v roku 1946 utiecť do Rakúska. Po príchode do anglickej okupačnej zóny sa manželia nevedia vynadívať. Po dlhom čase vidia dobre živené kone s kočišmi, ktorí vezú vozy naložené potravinami a nemajú pritom strach v očiach. Pomaly si zvykajú na to, že „ten, kto zazvoní pri dverách, môže byť aj poštár, nielen člen GPU“. Na uliciach sa premávajú mládenci s bicyklami, hodinkami a fotoaparátmi. „Prechádzali sa aj fešné a usmievavé slečny. Ani jedna z nich sa neobávala znásilnenia. Premávali cengajúce električky plné cestujúcich. Nijakí ozbrojenci ich nezastavili, aby ľudí okradli.“
Kniha Na dvere buchocú je napísaná pútavo a dynamicky, vďaka čomu udržuje čitateľa v permanentnom napätí. Chýba jej však akákoľvek širšia reflexia opisovaných dejov. Neznalý čitateľ by mohol mať z textu pocit, že druhá svetová vojna sa začala v momente, keď Vaszary s manželkou opúšťajú svoj príbytok. Za zvukov delostreľby autor konštatuje, že „Nemci sa pokúšajú Budapešť oslobodiť“. Dúfajúc v „obnovenie pokoja, poriadku a mieru“ sa Vaszary ani slovom nezmieňuje napríklad o terore Šípových krížov, ktorý páchali v Budapešti len pár mesiacov predtým, či o deportácii takmer pol milióna Židov v tom istom roku. Kniha teda zostáva predovšetkým drsným svedectvom o zamlčiavanej časti druhej svetovej vojny a o osudoch dvoch významných maďarských umelcov v nej.
Ivan Stodola
