Vyhľadávanie
Ľubo Dobrovoda je na spisovateľa asi až príliš markantný, nielen svojím zjavom a tým, že je ústrednou postavou svojich kníh, ale aj štýlom a nevyberaným slovníkom, ktorým sa prihovára čitateľovi.
K dilógii -áčov Ja malkáč (2005) a Ja velkáč (2008) pribudol Ja parkáč s podtitulom Socík bol šialená jazda. Zatiaľ čo slangový „malkáč“ odkazuje na dieťa chodiace do nižšej triedy v škole a „velkáč“ jeho opak, na odhalenie okazionalizmu parkáč je potrebné ocitnúť sa spolu s autorom v centre diania – na parkovisku. Parkáč ako chalan z parkoviska pri Tuzexe za operou, pred hotelom Carlton a spod mosta SNP, kde prešiel iniciačným obradom vekslovania.
Dobrovoda sa rozprávačsky sebe vlastným a jedinečným spôsobom vracia do obdobia socializmu, keď sa ako dieťa rozvedených rodičov česko-slovenského páru striedavo ocital v Bratislave a v českom severozápadnom Jablonci nad Nisou. Spolu s Luškom prichádzajú na scénu v jednotlivých epizodických rozprávaniach aj ďalšie postavy – „osobitá“ priamočiara matka, interpretujúca synovi svet socializmu a jeho realitu neláskavo, bez príkras, tvrdo, ako aj „špecifický“ otec, ktorý sebavedomie vlastného syna najčastejšie formuje frázou „Luško, ty si bez osobnosti.“ Rodinné vzťahy sú drsné, príliš hrubé, dieťa je len príťažou.
Jednotlivé rozprávania podfarbuje každodenná socialistická realita. Tá je zobrazená bez nostalgie, kriticky (nemožno však hovoriť o kritike bezobsažnej) a so značnou mierou sarkazmu. Socík autor predstavuje prostredníctvom nedostatku, ktorý sa ho bytostne dotýka, spomienkami na tovary, určujúcimi normami správania sa, hovorenia, zmýšľania či zobrazovaním marginálneho prostredia. Rovnako prostredníctvom množstva bizarných postáv: cez rodinných príslušníkov, priateľov a známych korení jednotlivé mikropríbehy rozprávania. Tie je možné rozdeliť do dvoch časových období – do detstva, dospievania, kde sú strelené príbehy z rodinného prostredia, čítania kníh, kamarátstiev, a do ranej dospelosti. Po povolaní poštára v Petržalke zostal len nepríjemný pocit a autor sa autenticky vracia k mimoriadne výnosnému obchodu s peniazmi, k sivej socialistickej ekonomike – šmelinárstvu a vekslovaniu, ktoré sa stanú jeho výhodným prostriedkom obživy. Svoje jedinečné schopnosti v tejto oblasti odkrýva v rozprávaní z Bulharska, kde zachraňuje spolu s malým synom matku.
Z pohľadu kompozície rozprávania autor od hlavného príbehu často uteká k ďalším drobným epizódam. Takto zvolená stratégia občas na niektorých miestach spôsobuje neprehľadnosť časových období, v ktorých sa príbehy odohrávajú. Spomienky autora sú napriek možnému pocitu, že zveličuje, hodnoverné, mimoriadne zábavné, miestami však až príliš preexponované, k čomu prispieva aj uragán vulgárnej, tabuizovanej lexiky. V prípade Ľuba Dobrovodu však neplatí mlčať je zlato, skôr povie, čo mu slina na jazyk prinesie, čo na srdci, to na jazyku či každý vták spieva, ako mu zobák narástol. Napriek tomu by vo vybraných prípadoch mohol dať čitateľovi priestor na vlastnú vizualizáciu situácie či vypointovanie príbehu (Bobinka a jej červíky v perinách postele). V závere knihy je štylizovaný dialóg, ktorý s autorom vedie literárny kritik Valér Mikula a publicistka Iris Kopcsayová. Autor v ňom prezentuje svoj pohľad na literatúru a literárne dianie, pričom neopúšťa svoj povestný jazyk.
Ľubo Dobrovoda píše to, čo prežil, počul, videl a bola to šialená jazda. Jeho humor je nevšedný, azda až opovážlivý, pod pokrievkou bolestivý a trpký, napriek tomu z neho presakuje zvláštne ľudské teplo.
