Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2012
„Svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom,“ píše v poviedke s rovnakým názvom ako kniha Michal Hvorecký. Túto sentenciu použil autor aj na prebale knihy, ktorá pre zmenu hneď v úvode oznamuje čitateľovi, že sa mu do rúk dostal „román v jedenástich príbehoch“. Román zložený zo svojbytných poviedok je pre spisovateľa niečím ako pre športovca oddychový čas. Uvoľňuje mu ruky, jednotu štýlu aj kompaktnosť dejovej osnovy. Hvorecký to využil na sto percent. Spočiatku zvoľna používa v jednotlivých poviedkach zopár rovnakých reálií, neskôr pribúdajú nenápadné odkazy na postavy a, samozrejme, nesmieme zabúdať ani na neustále pripomínanie hudobníkov, výtvarníkov, dramatikov… až po diskdžokejov, ktoré autor montuje do deja s urputnosťou, ktorá mi miestami pripomínala Curzia Malaparteho, keď vo svojich prózach predviedol na pol strany enumeráciu jedálneho lístka. Aspoň polovica spomínaných umelcov je striktne avantgardných (čítaj neznámych), takže bez pána Gúgla sa nepohnete, pokiaľ nepatríte medzi úzku societu nezávislých intelektuálov európskych. No a práve do tejto sorty patria hrdinovia príbehov. Mladí tvoriví muži v najlepších rokoch (čítaj: Mladosť preč a do dôchodku ďaleko!), filmári, dramatici, dizajnéri či spisovatelia, avantgardní, a preto aj patrične životom unavení, skeptickí a citovo i komunikačne vyprahnutí. Majú scestovanú celú Európu a permanentne premáhajú svoje umelecké vyhorenie. Z ich citového blúdenia im pomáhajú ženské hrdinky. Keby sme z nich mali vytvoriť autorov prototyp, tak by to boli mladé až veľmi mladé osôbky, s takmer priesvitnou pokožkou, štíhle až útle s hustou hrivou vlasov a často s výraznými lícnymi kosťami. Povahovo sú to väčšinou postmoderné ctiteľky avantgardy, na jednej strane neprístupné, na strane druhej roztopašné až jemne necudné. Skoro všetci spomínaní hrdinovia a hrdinky sa v istej fáze dostanú na Slovensko a tu prežijú peripetiu, ktorá nezadržateľne dospeje do viac či menej otvorenej pointy. Krajinka medzi Dunajom a Latoricou je opisovaná v súlade s celkovou sychravo pošmúrnou atmosférou príbehov. Apatickí ľudia v nevľúdnych a špinavých uliciach Prešporka a ostatných mestečiek či, nedajboh, dedín sa venujú najmä konzumácii alkoholu (v horšom prípade toluénu) a vysedávaniu pred ohlupujúcou obrazovkou televízora. Milou výnimkou je rodina jednej študentky hneď z úvodnej poviedky Láska a smrť na Vianoce. V rázovitej obci rodičia vysokoškoláčky, ktorá si privedie domov francúzskeho lektora, slávia Vianoce, ako ináč, rázovito. Oko pravoverného etnografa by určite neostalo suché, keby si prečítal v prvej osobe napísaný riport, ako sa na sklonku 90. rokov 20. storočia dodržujú tradície. Od pomerne známeho omotávania stola reťazou až po búchanie husi varechou po chrbte, ktoré naposledy uvádzal ako funkčný zvyk azda tak baťko Vajanský. Chýba už iba stolček na Luciu dohotovený… Ale teraz vážne. Autor ponúka vo svojom poviedkovom románe profesionálne zvládnuté písanie s dikciou presných a krátkych viet, jednotlivé príbehy korení žánrovými exkurzmi od ľahkého magického realizmu až po kyberpunk a striktne dodržiava pochmúrne nihilistickú atmosféru, ktorá nenecháva na kuse zeme zvanej Slovensko jednu nitku suchú. Je preto milým paradoxom, že to bol práve svätý Naum, od ktorého pochádza veta z diela O Písmenách, ktorá je jednou z najstarších zmienok o našincoch. Tá veta z 9. storočia znie: „Cyril a Metod pôsobili v mojom národe.
