Vyhľadávanie
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Reportérske cesty po stopách svojich obľúbených umelcov, najmä spisovateľov a maliarov, začal Drahoslav Machala podnikať od polovice 70. rokov uplynulého storočia. Kniha z prvej cesty Reportér Hemingway (1980) bola o jeho spisovateľskom idole a dnes ju môžeme zaradiť ku klasickým a v mnohých polohách (bohatá dokumentárnosť spojená s reportážnou autentickosťou) neprekonaným dielam slovenskej literatúry faktu. V rámci cyklu Veterné topánky smeroval Machala najprv do slnečnej francúzskej Provance, kde hľadal a nachádzal stopy predovšetkým po maliarovi Vincentovi van Goghovi a spisovateľovi, aviatikovi Exupérym, ktorý mu bol nielen svojou odvahou, ale i ľudskou nezištnosťou predobrazom nášho slovenského Ikara M. R. Štefánika. Veterné topánky I. s podtitulom Kniha o Provance vyšli v roku 1988 a trocha nezaslúžene sa im ušlo málo kritickej i čitateľskej pozornosti. Veterné topánky II. s podtitulom Kniha o Taliansku (2004) majú charakter zasväteného sprievodcu po krajine a obohacujúcich slovensko-talianskych historických a kultúrnych kontaktoch.
Veterné topánky III. s podtitulom Kniha o Rusku majú charakter dobrodružstva Machalovho reportérskeho poznávania osudov ruských spisovateľov, predovšetkým M. Bulgakova, B. Pasternaka, I. Erenburga a M. Cvetajevovej. „Keď sa Rusko ocitlo v morálnej alebo spoločenskej kríze, keď zlyhali jeho vodcovia, osobitne politici, nasadzovali sa ruskí spisovatelia, ktorí ako proroci vedeli udržať v národe nádej, ideu a víziu, kvôli ktorej sa oplatilo žiť“, definuje Machala hneď v úvodnom texte knihy Čím je pre nás Rusko vnímanie týchto spisovateľov. Vo svojich reportážnych portrétoch sa sústreďuje predovšetkým na okolnosti ich života, na podmienky v ktorých (často sú to kruté a surové podmienky stalinistického režimu) vyrástli na veľké tvorivé i ľudské osobnosti. Preto sú ťažiskom jeho knihy portréty Bulgakova (Len nestratiť dôstojnosť), Pasternaka (Umelca lieči iba umenie), Erenburga (Vernosť srdcu, vernosť osudu) a M. Cvetajevovej (Pokus o žiarlivosť). K ním možno priradiť aj portrét „patriarchu ruskej literatúry„ V. Šklovského (Energia omylov), ktorého teoretické práce mali v 60. rokoch veľký vplyv aj na vtedajšiu generáciu slovenských prozaikov. A zo svojich početných novinárskych ciest do vtedajšieho Sovietskeho zväzu vyťažil Machala i zaujímavé a veľmi živé portréty B. Okudžavu, N. Dumbadzeho a Č. Ajtmatova. Osobitnú pozornosť si zaslúži text Solženicynova cesta k Nobelovej cene. Je presnou a sugestívnou rekonštrukciou cesty, ktorou sa, zásluhou reportéra Kultúrneho života Pavla Lička, dostal rukopis jeho románu Rakovina z Ruska na Západ – a aké tragické dôsledky to malo na osud P. Lička a jeho rodiny (i ako rýchlo sme všetci na to po roku 1989 zabudli).
Machalova Kniha o Rusku má ešte jeden zaujímavý a akoby „nechcený“ rozmer: tým, že v portrétoch Bulgakova, Bunina, Pasternaka, Cvetajevovej, Šklovského rozsiahlo charakterizuje i cituje ich tvorbu, slovenskému čitateľovi opäť pripamätúva ich dielo, jedinečné Bulgakovove či Buninove romány, ktoré sa takmer naraz vytratili z nášho kultúrneho obzoru, hoci mojej prozaickej generácii z polovice 60. rokov uplynulého storočia priniesli toľko literárnych zážitkov a podnetných inšpirácií. Pri čítaní tejto knihy som pocítil, aká bola zbytočná táto naša dobrovoľná strata ruského „literárneho obzoru“ a ako prítomnosť týchto i nových ruských autorov na našom knižnom trhu mohla produktívne pôsobiť i na v krážoch postmodernizmu uväznených autorov novej literárnej generácie na Slovensku.
A v tejto súvislosti mi nedá uviesť aktuálny dôvetok k tejto recenzii: práve keď vyšla Machalova Kniha o Rusku, bol som na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti. Jeho prominentným hosťom bol kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov (Machala ho portrétuje v príspevku Moderný šamanizmus masovej kultúry), ktorého staršie slávne i nové romány v Maďarsku vychádzajú v ďalších vydaniach a na otvorení veľtrhu mu maďarský prezident L. Solyóm udelil Dôstojnícky kríž Radu Maďarskej republiky. Tak si národy, ktoré o svojej kultúrnosti len jalovo netárajú, dokážu oceniť skutočné literárne hodnoty.
Anton Baláž
