Nemožný cestopis

Tvrdenie, vzťahujúce sa v Prstencoch Saturna k jednému z mnohých miest Seebaldovej „anglickej púte“, by sa dalo s opovážlivosťou dať do súvisu aj so samotným titulom. Anotácia vydavateľstva Brak síce hovorí o tejto knihe z polovice 90. rokov, ktorú do slovenčiny preložil Michal Hvorecký, ako o súčasti kánonu svetovej literatúry a je pravda, že nemecký spisovateľ W. G. Sebald bezpochyby patrí k najvýznamnejším autorom druhej polovice 20. storočia. Treba sa však pripraviť na to, že Prstence Saturna si budú vyžadovať viac ako rekreačné čítanie. 

Cestopis bez krajiny, bez autora, bez zámeru

Nepoddajnosť diela sa javí očividná, ak sa ho rozhodneme čítať ako cestopis. Nabáda k tomu podtitul knihy, slovenská anotácia, ale aj samotný „príbeh“, ktorý sa začína vetou: „V auguste roku 1992, keď sa končili psie dni hrozných horúčav, vydal som sa na peší pochod po východoanglickom grófstve Suffolk...“ (s. 9). Po pár stranách čítania, na ktorých rozprávač premosťuje od Sebaldovho známeho Michaela Parkinsona cez jeho žiačku Janine Rosalinde Dakynsovú, Flauberta, lekára zo 17. storočia Thomasa Browna, verejne pitvaného delikventa Adriaana Adriaanszona, Rembranta a Descartesa až po Jorgeho Luisa Borgesa a Simplicisiusa Simplicissimusa a naspäť k Tomasovi Brownovi, sa môže javiť cestopis Prstence Saturna, takpovediac, nemožne. Dôvodov je viacero.

Základnou kategóriou, bez ktorej si cestopis nemožno predstaviť, je priestor. Krajina, o ktorú sa cestujúci zaujíma. V zhode s tým autorova „anglická púť“ môže prvotne signalizovať, že by mala mať jasne určený región – východoanglické grófstvo Suffolk. No nie je to tak. Rozprávač príbehu sa síce po Anglicku poneviera, no myseľ mu väčšinu času ubieha mimo Británie: do Holandska, Ruska, Švajčiarska, Konga, Číny a tak ďalej. Z púte po Anglicku sa tak stáva skôr púť po divergentnom myšlienkovom svete rozprávača. S tým súvisí aj iný problém. Kým v cestopise určuje výber tém trasa cesty, v prípade Prstencov Saturnu si rozprávač vyberá témy, ako mu napadne, a jednotlivé, vzájomne nesúvisiace epizódy sa neštíti prepájať plano premosťujúcimi vetami typu „patrí sa na tomto mieste ešte spomenúť“. (s. 104)

Cestopisu je zároveň vlastná podoba denníkových zápiskov a za denníkom zasa zvyčajne, pochopiteľne, cítiť jeho autora. V Prstencoch Saturnu, hoci formálne zastrešeného ich-formou, subjekt úplne vypadáva. Rozprávač na nás rozpráva nepretržite, no nevieme o ňom takmer nič. Mohli by sme ho síce stotožniť s autorom W. G. Sebaldom, v texte k tomu existujú silné indície, ale bola by to školácka chyba. Autor svojho rozprávača vedome rozpúšťa vo svete vôkol a využíva na to rôzne sofistikované stratégie. Napríklad, postavy, o ktorých rozprávač rozpráva – a že ich je poriadne veľa –, necháva bez uvedenia či priamej reči rozprávať takisto v ich-forme. Čitateľ sa tak vie poľahky strácať v tom, kto vlastne rozpráva.   

Ďalšia komplikácia spočíva v tom, že miesta na anglickom pobreží, ktoré pútnik navštevuje, ho asociačne neodvádzajú len do iných kútov sveta, ale aj do iných časových rovín. Výsostnú úlohu pri tom má minulosť a spomienky. Všetko, čo pútnik stretáva, sú veci, ktoré zanikli či zanikajú. Zrútené budovy, kaštiele či kostoly, schátrané mestečká, vyľudnené pláže, zdevastované lesy, skrátka veci, ktoré „chcú zotrvať na mieste, kde majú za chrbtom svet a pred sebou prázdno.“ (s. 62) Budúcnosť neexistuje, zámer cesty absentuje. Absolútne dominantnou témou knihy je ničota a ničenie, smrť a zanikanie, či už individuálne, alebo kolektívne, ľudské aj neľudské, materiálne i nemateriálne, zanikanie každého druhu.

Cestopis nekrológ

Čo je však nesmierne zaujímavé, čitateľ môže objaviť v Prstencoch Saturna smrť a zanikanie aj v nečakaných súvislostiach, na nepredvídaných miestach a to mu tak dokáže spôsobovať nielen ťaživý, ale zároveň aj blažený pocit. Rozprávačovi stačí sústrediť sa napríklad na niečie hapkanie, aby ho to priviedlo k diagnóze zániku. Tak o jednej z mnohých, nie podstatných postáv, ktoré na svojej púti stretáva, vraví: „Tvár sa mu vtedy nezriedka skrivila grimasou, na čele sa od vypätia perlil pot a rýchlo zo seba vyrážal slová, čo svedčilo o hlbokých vnútorných zábranách, takže sa dalo vytušiť, že jeho srdce dotlčie predčasne.“ (s. 201)

V časti venovanej holokaustu sa zasa sústredí predovšetkým na zánik, nečakane, tých preživších: „Mnohé deti, ktoré transport prežili, od hladu zjedli lepenkovú tabuľku s osobnými údajmi, ktorú mali prevesenú na krku, a tak v krajnom zúfalstve vymazali svoje mená.“ (s. 111)

Sebald dokázal do čiernočiernej hmly rozpustenej v myšlienkovom svete svojho efemérneho rozprávača zamiešať širokú škálu jej najrôznejších odtieňov, vďaka čomu v téme smrti a zániku objavil jedinečnú poetickosť. Bez toho, aby smrť príliš priamočiaro zbavil jej ťaživosti a nahrádzal ju nejakou duchovnou alternatívou.

Erudovane fabulovaný cestopis

Aby sme však nezavádzali slovom poetickosť, potenciálneho čitateľa treba upozorniť na ďalšiu kľúčovú charakteristiku tejto knihy. Jej štýl je až krvopotne, reportážne faktografický. Za textom cítiť enormnú erudíciu a zároveň snahu o túto erudíciu sa podeliť (ak sme hovorili, že o rozprávačovi nevieme takmer nič, predsa len sa na istom mieste dozvieme, že je pedagógom). Autor objavuje poetickosť v nevšednom variovaní tém o smrti, ale aj vďaka inscenovaniu akéhosi „výskumu“, v rámci ktorého rešeršuje neznáme, skutočne exkluzívne príbehy z minulosti.

Pútavosť Sebaldových výskumov sa dosahuje aj zásluhou pozoruhodnej rozprávačskej stratégii odkladania významu. Kapitolu číslo VI. začína napríklad poznámkou o nefunkčnom „úzkom železnom moste neďaleko pobrežia medzi Southwoldom a dedinou Walberswick“ (s. 149), po ktorom v minulosti jazdil úzkokoľajný vlak. Následne sa v myšlienkach presunie do vojnových konfliktov v Číne 19. storočia, zahltí čitateľa kvantom informácií, v ktorých nie je ťažké sa stratiť, a napokon súvislosť medzi mostom v Anglicku a vojnovými konfliktami v Číne odhalí až o značný počet strán neskôr, v chirurgicky presnom momente rozprávania, ktorý zapôsobí na čitateľa ako osvietenie. Tento postup sa opakuje v celej knihe, preto poučený a trpezlivý čitateľ začne postupom času vnímať informačne presýtené kapitoly ako daň za pointu, ktorá napokon vždy príde. Na knihe je tak pútavé predovšetkým to, čo všetko sa čitateľ dozvie a akým spôsobom sa to dozvie.

Jedným dychom treba dodať, že kniha Prstence Saturnu je explóziou kreativity na tému ničoty, zániku a smrti. V tejto téme si je celkom istá a predstavuje nám ju vďaka poctivej, až encyklopedickej erudícii celkom presvedčivo.  K čitateľovi sa však zároveň dostáva kniha, ktorá si vlastne ničím nie je istá, ktorá o ničom nie je presvedčená. Napokon, ešte raz k súvislosti medzi mostom v Anglicku a vojnovými konfliktami v Číne: napriek tomu, že objavenie nečakaných dejinných súvislostí medzi týmito dvomi vzdialenými fenoménmi je dobre vypointované, nemá povahu exaktného, nespochybniteľného faktu, ale naopak, rozprávač si túto súvislosť iba „predstavuje“: „Predstavujem si, že dvorný vláčik s obrázkom čínskeho draka, ktorý neskôr premával medzi Halesworthom a Southwoldom, bol pôvodne určený pre nasledovníka Kuang-sϋ, lenže napokon sa od objednávky odstúpilo, keďže mladý cisár začal v polovici deväťdesiatych rokov podliehať vplyvom reformného hnutia, podporovali ho a stále viac protirečil zámerom Cch´-si.“ (s. 165)

Uvedený príklad pekne ilustruje Sebaldovu poetiku – dlhé súvetie, informačne nasýtené, poučené a predsa tu ide len o nevinnú predstavu, o fabuláciu. Okrem predstavovania si dejinných súvislostí si ich rozprávač aj domýšľa, fantazíruje o nich, sníva sa mu o nich alebo ich rád ponecháva v náznaku, ktorý nedokáže prekročiť tieň vlastného nevedomia. V inom príklade, keď cestuje rozprávač do Holandska len kvôli jednému jedinému obrazu – Lekcia anatómie Dr. Tlupa, ktorému sa tiež výskumne venuje a v prvej kapitole Prstencov Saturnu mu aj venuje dominantný priestor –, po príchode do holandskej galérie rozprávača tento obraz jednoducho nezaujme, rozruší ho, nevie sa pri ňom sústrediť a svoju pozornosť tak obráti na celkom iný obraz.

Angažovaný cestopis

Román Prstence Saturna je o poznávaní dejín i nemožnosti poznania, o smrti, ničote a zanikaní... ale bolo by to nakoniec tak trochu vágne a nepresné. Próza nepredstavuje len nejakú voľnomyšlienkársku knihu úvah o univerzálnych a nadčasových témach. Má svoj cieľ, je kritická a jej kritika má jasného adresáta. Je ním západná tradícia racionalizmu a predovšetkým osvietenstva, v ktorom zohráva Anglicko ako kolíska empirizmu kľúčovú úlohu, a to so všetkými dôsledkami vrátane moreplavectva, spejúcemu ku kolonializmu a kolonializmu a spejúcemu k dvom svetovým vojnám. Prstence Saturna sú tak síce implicitne, ale bez pochybností svojbytným typom angažovaného písania.

Z tohto hľadiska v prípade Sebaldovej prózy o cestopis nakoniec, pravdepodobne, ide. Iba sa problematizuje otázka, čo znamená písať cestopis po skúsenostiach s osvietenstvom spejúcim až k holokaustu, s osvietenstvom, ktorý s renesanciou ako svojím predskokanom samotný žáner cestopisu vyprodukoval. Sebald nám ukazuje, že ak človek nechce negatívne i katastrofické dôsledky vlastnej intelektuálnej tradície prehliadať, musí uznať, že „tradičný“ cestopis ako žáner spoznávania „cudzieho“ miesta v 20. storočí ďalej nie je možný.

Daniel Domorák (1990)
Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, slovenskú a nemeckú literatúru. Pokračoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Pracoval pre Slovenské literárne centrum. Tvorivo sa podieľal na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna v kultúrnom centre Malý Berlín. Momentálne pracuje na Hrade Červený Kameň ako produkčný a dramaturg. Je moderátorom podcastu Knižná revue.