Vyhľadávanie
Jana Bodnárová: Koža
Bratislava: Aspekt, 2019
S Kožou, najnovšou poetickou prózou Jany Bodnárovej, ktorá sa dostala do finálovej desiatky tohtoročnej ceny Anasoft Litera, vstupujeme do priestoru stŕpnutého obrazu o žene. Obrazu, z ktorého sa jej energická a emancipovaná protagonistka túži vymaniť. Žije v 20. rokoch minulého storočia. Vo svete stojacom pred novým budovaním všetkého – duše, tela, umenia, ženstva, mužstva, manželstva. Potrebuje sa vyhraniť ako maliarka, no najmä ako žena. Jej meno – len iniciálka K. – tak môže zastávať viaceré príbehy a typy žien, rovnako i rozličné historické obdobia v nich či hľadania rôznorodej maliarskej formy. „Chcem maľovať nahé dievčatá a ženy s celou psychikou i sexualitou. (...) Ženy archaické i moderné! ONA nech je JA. Nech som KAŽDÁ žena.“ (s. 41) Aj tá dnešná?
Máme dôvod sledovať objavovanie expresionistickej vizuality (do značnej miery prekonanej) anonymnou ženou? Aký obraz skúseností, priorít a vzťahov predostiera K. súčasným ženám? Nedá sa tu hovoriť o prelomovom obraze. Ani o hlučných slovách a farbách. Bodnárová Kožou nekričí. Neláme. Naopak. Tvorí, vytvára, spája tie najcitlivejšie hrany ženskosti do obrazu nenápadne nadčasového. Vizuálnosť a zrelé experimentovanie – typické pre jej texty – v Koži slúži ako podporný materiál k akémusi konkrétnejšiemu tematickému vyzneniu. Začiatok minulého storočia či 21. storočie – pretočilo sa v žene niečo o 360°? Mohla byť kedysi menej svoja?
Paralela so životom expresionistickej maliarky Pauly Modesohn-Becker je jasná a priznaná samotnou K. Svoju bezmedznú (niekedy až posadnutú) inšpiráciu Paulou vôbec nepopiera. Z tohto jej citeľného obdivu sa vynára i rovnica, že osobnosti umenia sú zdrojom inšpirácie – nielen tvorivej, ale i ľudskej. „V zahraničných časopisoch si K. našla túto nemeckú maliarku ako druh kompasu.“ (s. 9) / „Dlho bude odolávať, kým sa rozhodne otehotnieť. Celkom ako Paula.“ (s. 21)
Vymanenie sa spod dominantnosti mužského (a i všeobecného) názoru na ženskosť, spod vplyvu obrazu o ženách vtlačeného do ich krehkých tvarovateľných vnútorností, tu nie je nijakým nanúteným programom. Práve naopak. Celkom prirodzene vrie pod kožou K.
Ani rola matky a rola umelkyne sa v Koži nedefinuje ako jednoznačný kontrast. V K. len do istého času tieto roly nie sú kompatibilné. Jej vnímanie ostáva silno a hrdo ženské a umelecké i pri dotyku spomienky na tehotné brucho vlastnej mamy. „Najradšej by priložila mame na brucho papier a obkresľovala ceruzkou tú guľu i prevaľujúce sa vypukliny.“ (s. 75)
Text je poskladaný z útržkov odžitých obrazov K. Vytvárajú chronologicky (s istými retrospektívnymi ťahmi) celistvý, plný a pulzujúci ženský výraz na začiatku jeho oslobodzovania od spoločenskej konvencie. Jednotlivé momenty komponujú veľmi silný individuálny dotyk s telesným a duševným prebúdzaním dievčaťa. Dotyk s hranicou kože tých, ktoré K. maľuje (matky s deťmi), v nej čoraz zreteľnejšie prehlbuje odhodlanie spoznávať vlastnú podstatu väzby ženy a dieťaťa. Spoznávať ju však chce.
Dotyk so svojou bezhraničnou dušou ju ubezpečuje, že môže cítiť, hľadať, prehodnocovať samu seba. Vo vzťahoch i mimo nich. To, že vliezame protagonistke pod kožu, Bodnárová umocňuje odhalením zápiskov K. Niektoré sú neviditeľné („Noc si pichá ópium. Zapísala si v mysli K.“ (s. 12)), niektoré reálne zapísané. I keď ich píše s vedomím, že by raz mohli byť publikované a čítané (aj k tomu ju naviedla Paula, ktorá si taktiež zaznamenávala svoje myšlienky), teda by sa dala predpokladať vysoká miera štylizovanosti, jej postrehy sú autentickým materiálom intímneho prežívania – umeleckého i manželského.
K. si na poli výtvarného umenia vyberá formálny minimalizmus. „Chcem redukovať formu do krajnej jednoduchosti“ (s. 68). Je však kritizovaná, že „jednoduchá forma (...) je nedostatok talentu“ (s. 68). Jej silnou vnútornou obhajobou sa opäť stáva objavovaná ženskosť, stavajúca sa vo svete umenia na pevné nohy. „Ani netušia, že toto je príznačné pre novú ženu umelkyňu v novom čase.“ (s. 68)
Analogicky k formálnym víziám protagonistky pristupuje aj autorka a člení text na neočíslované kapitoly, nerozlišuje priamu reč úvodzovkami či kurzívou, nezahusťuje jednotlivé momenty množstvom konkrétností, ani redundantným obsahom. Poetika Jany Bodnárovej tak dostatočne vizualizuje komornú drámu, v ktorej sa prechádzame ako po galérii. Máme možnosť sledovať vývoj umelkyne od dievčaťa k žene a jej prostriedkov vyjadrenia a vyslovenia. Napokon, to je cieľ samotnej K. Chce zachytiť „vážne deti, ktoré majú pod kožou tajomstvo.“ (s. 69)
K. zažíva i manželský rozmer svojho bytia. Jej manžel je tiež maliar, ktorého zaujímajú najmä prírodné motívy, ale je otvorený i jej umeniu. Snaží sa premostiť ich svety aj v období, keď K. stráca, pretože odchádza do Berlína – „divého žraloka.“ (s. 86) Aj vtedy, keď sa jeho manželská úloha redukuje na posielanie financií. Jeho vnímanie ženy sa do veľkej miery podrobuje konvenciám povojnovej doby. „Kto je vlastne táto žena, ktorú nevie pokoriť?“ (s. 58). A práve tomu zaužívanému pokoreniu sa K. vyhýba. Hoci nakoniec zakúsi chuť materstva, necíti sa pokorená ani neúspešná. Pozerá sa na svoju dcérku ako na silu, ktorá vyplavila jej vnútornosti, ako na svoj obraz/odraz. „Toto dieťa je moje vnútro naruby.“ (s. 151) Tu však prichádza k najbolestnejšej paralele s osudom Pauly, ktorá porodila dcérku a stihla jej povedať iba jedno slovo: „Škoda.“ (s. 156) Predznamenanie tragického konca protagonistky K. neuberá textu z citovej dramatičnosti.
Významnou súčasťou Kože sú sprievodné fotografie Pavlíny Fichty Čiernej, ktorá tvorí v oblasti mediálneho umenia a filmu. Jej markantným vizuálnym prínosom je vznik autonómneho pohľadu (v rámci knihy) na ženu – na jej hranice a prieniky. Tak by sa mohol tento fotografický materiál pokojne nazývať. Hranice a prieniky. Na väčšine sivých fotografií je zobrazená žena v prázdnom priestore, nikdy jej však nevidíme tvár, nedíva sa do objektívu. Jej kŕčovito zaťaté ruky evokujú napätie, resp. pocit, že sa niečo nedeje tak, ako by sa mohlo. K. dokonca opisuje tetino buchnutie päsťou do stola ako niečo unikátne a veľavravné. „Vôbec sa neostýchala búchať pästičkou do stola v salóne (...) a dôrazne sa zastávať volebného práva žien.“ (s. 44)
Perspektíva Pavlíny Fichty Čiernej je kontrastne k obdobiu, v ktorom sa odohráva príbeh K., zo súčasnosti. I keď fotografie nepredstavujú ilustrácie ku konkrétnej textovej výpovedi a hľadajú vlastnú verziu ženskej túžby po prieniku so sebou samou v danej spoločnosti, znepokojivé spoluvyznenia s textom predsa len odhalíme. Napríklad analógia medzi fotografiou ženy, ktorá je čelom pritlačená k okrúhlemu stolu, akoby sa pokúšala v ňom začuť srdce, a textom opisujúcim K. v jej novej úlohe matky.
Bodnárová bravúrne rozhýbala statické plátna vystavujúce holú kožu – čisté videnie a prežívanie jednej ženy, ale i statické stereotypy o ženách, ktoré, bohužiaľ, nestrácajú aktuálnosť.
Foto: Daniel Hladík
Jana Bodnárová: Koža
Bratislava: Aspekt, 2019
