Vyhľadávanie
Katarína Vargová po desiatich rokoch od vydania debutovej poviedkovej zbierky Šura prináša na knižný trh novú prózu Severné more, ktorá „klame telom“ i popisom a ženie čitateľa úzkostlivým rýchlym tempom vpred bez akéhokoľvek zakopnutia či pribrzdenia.
Anna Hlavatá prichádza do Británie. V malom nemenovanom mestečku si nachádza lacný podnájom a miesto čašníčky v miestnej reštaurácii. Spoločnosť jej robí mlčanlivý a rybami zapáchajúci spolubývajúci Sketch a neskôr sa objavujúca a miznúca extrovertná, excentrická fotografka Sabrina. Po krátkom čase v cudzine sa Anna vracia na Slovensko pri príležitosti svadby brata. Prácu čašníčky vymieňa za prácu vo firme (dohodenú a nanútenú jej matkou) v meste, v ktorej však dlho nevydrží. Nakoniec zakotví na Záhorí ako učiteľka v základnej škole. Tematizáciou odchodu z domova do zahraničia Vargová latentne nadväzuje na tendenciu, ktorú pred viac ako dekádou reprezentovali napríklad prózy I. Dobrakovovej, Z. Kepplovej, M. Rosovej či S. Žuchovej. „Novodobých nomádov/exulantov/stopárov“, ktorí odchádzali za vidinou nového života v zahraničí, tu však nahrádza „utečenkyňa“. Tá neúspešne uniká nielen pred bývalým toxickým partnerom, matkou i bratom, ale predovšetkým sama pred sebou.
Anna, Sabrina, Sketch!
Kniha prvou tretinou príbehovo a tematicky korešponduje s tým, ako nám ju anotácia predstavuje. Anna so Sabrinou a Sketchom tvoria vzťahový trojuholník, pričom autorka do kontrastu k nemu prikladá reminiscencie či záblesky vzťahu Anny s bývalým snúbencom. Nedramatická prítomnosť žitá v Anglicku (výnimku azda predstavuje iba moment, keď Anna ochorie) strieda surová a traumatická minulosť prežitá na Slovensku. Čitateľovi je jasne a veľkoryso servírované východisko prózy, autorka nepoužíva nuansy, nezamlčuje a od začiatku do konca jej vidíme „do kariet“.
Ale zúžiť Severné more iba na otázku toxického partnerského vzťahu by prózu ochudobňovalo, i keď v naratíve Anny zaberá podstatne väčší priestor než sekundárne načrtnuté problémy, ako sú zneužívanie či obťažovanie maloletých, znásilnenie, absencia figúry otca a starého otca, vzťah s večne nespokojnou a odsudzujúcou matkou, ktorej vzápätí sekunduje Annin brat, kritický vzťah svokry (Anninej starej matky) k neveste a iné. Hrdinka tak osciluje medzi dlhodobo nepodporujúcim a nerešpektujúcim rodinným prostredím, kde neexistujú osobné hranice, a manipulatívnym priateľom, stráca pocit bezpečia, stability či ukotvenia, čo nakoniec vrcholí do repetitívneho úniku. Tým sa kniha stáva (aj keď možno skryto) primárne prózou o úzkosti, čo sa zrkadlí aj vo forme, ktorú autorka zvolila.
Medzi spomienkami a zábleskami
Na stránkach internetového obchodu Martinus môžete pri popise o Severnom mori naraziť na informáciu, že čas prečítania knihy sa blíži približne k dvom hodinám. Ide síce o priemerný odhad, no dalo by sa tvrdiť, že knihu prečítate bez problémov za naozaj krátky čas. Má malý rozsah, obsahuje pár kapitol, ktoré zahŕňajú menšie ucelené prozaické segmenty. Tie rozsahom pripomínajú niekedy flash fiction, mikrofikciu či črtu. Všetky zastrešuje síce novela ako žáner, no vo väčšine prípadov by dokázali stáť aj osve. Hladkosť a hlavne rýchlosť čítania zabezpečuje nielen neustále skákanie z prítomnosti do minulosti, ale aj strohosť či jednoduchá popisnosť. Tie však nie sú samoúčelné.
Na jednej strane sa rozprávačka Anna dostáva do úzkostnej špirály prúdu myšlienok. Jasným spomienkam na bývalého priateľa kontrujú neurčité záblesky situácií z minulosti, o ktorých si nie je istá, či sa skutočne stali: „Snažím sa nájsť dôkazy o našej láske, o tom, že si naozaj so mnou bol osem rokov, o tom, že mi naozaj muselo preskočiť, ale ja som všetko zmazala, každú fotku z Facebooku, z pamäte smartfónu aj notebooku. Každý e-mail, ktorý si mi kedy napísal, esemesky, správy na Pokeci, už tam nemáš ani profil s penisovým albumom, niekedy mám pocit, že som si to celé vymyslela, náš vzťah, buď si bol na mňa strašne dobrý, alebo si ani neexistoval.“ (s. 46) Na druhej strane z jej úsečného, na jednoduchý detail zameraného rozprávania cítiť pomyselné „ukotvovacie cvičenie“. Vymenúva, čo sa okolo nej deje, no neskĺzava do prehnanej deskripcie. Pokúša sa sprítomniť, no výsledkom je zas iba stav úzkosti, stagnácie, zamrznutia či občas vystupňovaného panického záchvatu: „Nedokážem dýchať, rozopínam si bundu a uvoľňujem šál, ale nepomáha to, je mi čoraz horšie, chytám kolaps.“ (s. 116)
Uvoľnenie rozprávačky nenastáva vtedy, keď uteká do zahraničia či na vidiek za vidinou nového života, ale v momente, keď sa odrezáva od minulosti a posúva sa od sebadeštrukcie k deštrukcii života bývalého snúbenca: „Telo sa mi prvýkrát po dlhom čase uvoľní natoľko, že mi pri zaspávaní mimovoľne trhá končatinami. Čeľusť povolená, neškrípem zubami. Noc bez snov. Spím spokojne. Už si ani nepamätám, kedy som sa takto vyspala naposledy.“ (s. 134)
Severné more je tak „literárnou jednohubkou“, no ak si čitateľ nedá pozor a pri jeho čítaní nespomalí, mohlo by sa stať, že sa ním zadrhne a ani nezistí, čo vlastne zhltol.
Foto: Kristína Vlčková
