O neznesiteľnej krehkosti (všetkého)

Lee Lai, transrodová autorka, ktorá sa narodila v Melbourne, ale v súčasnosti žije a pôsobí v Montreale, je pre slovenské čitateľstvo sledujúce nielen literatúru, ale aj komiksovú produkciu, pravdepodobne veľkou neznámou. Faktom však je, že v zahraničí si meno už urobiť stihla – a rozhodne nielen svojím knižným debutom Kôstka (v origináli vyšiel ako Stone Fruit v roku 2021). Okrem toho, že svoje komiksy publikuje kade-tade (napríklad v časopise The New Yorker či na online platforme, resp. v rovnomennom internetovom magazíne Everyday Feminism), prispela aj do – nielen čo sa koncepcie týka – jedinečnej komiksovej antológie Heartwood: Non-binary Tales of Sylvan Fantasy (2019) a ilustrovala aj – opäť jedinečnú, didakticko/metodicko-kultivačne zameranú – príručku pre učiteľov činných v (pred)školskom vzdelávaní detí A Head-Heart Start For Life: Creative Mindful Discoveries for Young Children (autorka textu Janet Etty-Leal, 2019). Keď sa človek na tieto i ďalšie aktivity Lee Lai a širšie kontexty jej tvorby pozrie bližšie, zistí dve dôležité veci: 1. Autorkin profil ako tvorkyne je v súlade s jej profilom ako človeka, pričom jej idiolekt je konzistentný (téma inakosti, problematika všímavosti, výpoveď s presahom do nevtieravej angažovanosti a pod., reduktívny prístup k farebnej škále či rozpoznateľný vizuálny charakter figúr); 2. Mimoriadne pozitívne prijatý a viacnásobne ocenený komiksový román Kôstka možno vnímať – keďže je to knižný debut – ako začiatok, ale aj ako čosi, v čom sa predchádzajúce autorkine tvorivé aktivity syntetizujúco završujú, resp. pointujú.

Fragilné a tuhé vzťahy v inakosti
V komikse Kôstka, kompozične rozčleneného do piatich kapitol, sa v epicentre diania ocitá stabilne pôsobiaci queer pár Ray (Rachel) a Bron (Bronwyn). Lenže tá stabilita je, ako sa postupne ukazuje, zdanlivá a veľmi krehká – predovšetkým preto, že obe protagonistky síce sú na jednej strane vnútorne fragilné, ale zároveň v sebe nosia čosi, čo je tvrdé, nepoddajné a nepreniknuteľné: „Zo začiatku ma Bron podpichovala, že som tvrdý oriešok, ktorý je ťažké rozlúsknuť. No jej sa to podarilo šarmom, vtipom a trpezlivosťou. Bola jemná a tak neuveriteľne milá, preto som nemohla byť iná ani ja, keď sme boli spolu. Ale ako sme sa zbližovali, uvedomovala som si, že aj v nej je niečo tvrdšie, kdesi hlboko.“ (s. 25) Paradoxom – a vyložene povedomým, uveriteľným a autenticky pôsobiacim, pretože v živote k tomu nezriedka dochádza –, pritom je, že podpovrchová krehkosť i tuhosť hlavných postáv sú do značnej miery dôsledkom toho istého. V prípade Ray je to komplikovaný vzťah s prepracovanou, urazenou a zatrpknutou sestrou Amandou, inak slobodnou matkou šesťročnej Nessie, ktorá vnáša do života Ray a Bron nespútanosť a ne(z)viazanosť v podobe ľahkosti bytia a „ľahkonohosti“ fantázie a ktorá funguje ako svorníková postava. V prípade Bron je to zase komplikovaný vzťah s nábožensky založenou rodinou – dospievajúcou sestrou Grace a rodičmi, ktorí sú voči realite svojej dcéry naladení, takpovediac, anesteticky. Zrejme pritom neprekvapí, že podstatným motivicko-tematickým ohniskom je inakosť Ray a Bron. Uvedené sa potvrdzuje napríklad tu: „Prestaň sa stresovať, že všetkých otravuješ tým, aký si exot. (...) Tí dvaja ti v živote nedajú najavo svoje city. Teda pokiaľ neprebehneš nahá po obývačke s výkrikom ‚Boh je lož‘ alebo tak.“ (s. 130) Alebo na inom mieste: „Viem, že nie je prototypom dokonalého duševného zdravia. Ale ak ti celé okolie nahovára, že to, čo si, ani neexistuje, určite ti to neprospieva.“ (s. 188)

„Most“ medzi autorkou a rodinou
Nie je vonkoncom náhoda, že nielen citované, ale v kontexte celkovej výpovede komiksu aj ďalšie kľúčové slová zaznievajú opakovane v prvom rade v rámci intímnych, blízkosť (znovu)budujúcich dialógov medzi sestrami – jednými alebo druhými. Komiks Kôstka Lee Lai venovala práve svojej sestre, ktorú v rozhovore s Marekom Hudecom (celý rozhovor je dostupný online na duhovyrok.sk) charakterizovala ako „most“ medzi ňou samou a jej rodinou. Okrem toho sa dôležitosť postáv sestier v komiksovom románe manifestuje aj v tom, ako sú výtvarne znázornené – Ray a Amanda, Bron aj Grace sa na seba veľmi podobajú. Grace a Amanda tak nachádzajú odraz (alebo zrkadlový obraz?) v Ray a Bron a naopak. K jednoznačnému akcentovaniu podstatnosti postáv sestier na úrovni zobrazovaného dochádza v rámci prechodu medzi štvrtou a piatou kapitolou: Lee Lai na dvoch stranách juxtaponuje dva takmer celostranové, nemé/bezslovné a subtílne, no zároveň silno pôsobiace panely – jeden zachytávajúci Ray a Amandu, druhý Bron a Grace.

Prekračovanie realistickosti
Grafický román Kôstka rozhodne nie je mainstreamovým komiksom – ani obsahovo, ani formálne. Naopak, je v ňom cítiť, že autorku to ťahá skôr k alternatívnemu komiksu, ktorý prekračuje konvencie a preveruje možnosti média. Zároveň v každom prípade platí, že Lee Lai si je celkom evidentne vedomá čara spojenia verbálneho a vizuálneho kódu, mágie rozprávania príbehu v obrazoch a vôbec špecifík komiksového média a komiksu ako umeleckého druhu. Za pozornosť v tejto súvislosti napríklad stojí, ako vzhľadom na fundamentálny charakter diela (krehkosť, subtílnosť, nevypovedateľnosť atď.) využíva – a de facto posilňuje – eliptickosť, ktorá je komiksu vo všeobecnosti vlastná (to, čo je kľúčové, sa spravidla predsa deje medzi panelmi, v medzere). Z podobného dôvodu sú v komikse zaujímavé pasáže, v ktorých autorka prekračuje striktnú realistickosť. To sa deje napríklad hneď na prvých stranách, čo – uznávam – môže čitateľky a čitateľov trochu prekvapiť, ba možno zmiasť. Pokiaľ ide o vizuálne/výtvarné výrazivo, veľmi silným nástrojom Lee Lai je to, ako pracuje s redukovanou farebnosťou – kolorit definovaný dynamikou medzi čiernou a bielou aj prítomnosťou modrej korešponduje s melancholickosťou, úprimnosťou, ale aj krehkou civilnosťou, resp. civilnou krehkosťou komiksu ako celku. A práve v tejto spojitosti mi nedá na záver nezmieniť jeden z paratextov ku Kôstke, v ktorom Craig Thompson, autor oceňovaného autobiografického komiksového románu Blankets (v českom preklade vyšiel ako Pod dekou), konštatuje: „Zbožňujem tvorbu Lee Lai, ako dokáže farbou a dialógmi navodiť spontánnosť a ľudskosť.“

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.