V rokoch 1979 – 1989 prešlo cez Afganistan údajne vyše pol milióna sovietskych vojakov. Celkové straty na životoch sovietskych ozbrojených síl boli 15 051 ľudí. A ďalšie stovky vojakov ZSSR zmizli bez stopy. To sú všeobecné fakty, ktoré rozmenila na drobné ľudské osudy bieloruská novinárka a spisovateľka Svetlana Alexijevič v knihe Zinkoví chlapci. Ide o majstrovskú reportáž o sovietskej intervencii do Afganistanu, ktorá udalosť zobrazuje úplne inak, než by to urobili historici. Vojnu totiž vnímame očami vojakov a ich najbližších. Podobne ako v knihe Vojna nemá ženskú tvár, aj v tomto prípade spísala Alexijevič malé dejiny ľudského utrpenia. Ide jej vždy o konkrétneho človeka s jedinečným, tragickým osudom. „Ja totiž sledujem emóciu, nie historickú udalosť. [...] Zmenšujem dejiny až k človeku,“ píše autorka. Použila pri tom polyfónny literárny štýl, ktorý je dokumentom utrpenia a odvahy. Aj vďaka knihe Zinkoví chlapci (pôvodne z roku 1989), sa spisovateľka v roku 2015 stala laureátkou Nobelovej ceny za literatúru.
Názov knihy objasňujú najmä denníkové zápisky autorky pochádzajúce zo septembra 1988, keď ako novinárka osobne navštívila sovietskych vojakov v Afganistane. „Letela som vo vrtuľníku... Zhora som uvidela stovky do zásoby pripravených zinkových rakiev,“ zdôveruje sa čitateľom. V týchto rakvách sovietska armáda vracala matkám ich synov padlých vo vojne. Práve táto skúsenosť sa pre Svetlanu Alexijevič stala odrazovým mostíkom pre spísanie svedectiev desiatok ľudí. Spôsob jej písania je veľmi náročný, vyžaduje si totiž veľa úsilia, mnoho stretnutí. Vďaka tomu k nám z knihy prehovára vojenský lekár, radoví vojaci, vojenský poradca, civilné zamestnankyne, zdravotné sestry, matky, manželky, pilot vrtuľníka či veliteľ mínometnej čaty. Reportáž Svetlany Alexijevič má množstvo hlavných postáv. Počujeme hlasy tých, ktorí prešli peklom už zaživa, hlasy matiek, ktorým po zbytočnej smrti synov nezostalo vôbec nič. Čítame ich osobné výpovede – o tom, čo prežívali, čo cítili, o čom snívali, koho stratili, ako ich priamo alebo nepriamo zlomila vojna či dokonca život po vojne, v ktorom nenachádzali zmysel. Asi najúžasnejšou vlastnosťou knihy je jej autentickosť: Čitateľ sa cíti, akoby jednotlivé „obete“ vojny o svojom osude hovorili priamo jemu, napríklad niekde doma v kuchyni či v obývačke. Slová svedkov sú ťaživé, zrkadlia sa v nich nesplnené očakávania z vojny, drsná realita bojov, dezilúzia zo života po vojne, úplná devalvácia ceny ľudského života a rozvrat mravných hodnôt. Autorka zároveň nepriamo obžalováva Sovietsky zväz z nezáujmu o svojich vlastných vojakov a ich osudy. Mnohí muži a ženy, ktorí oduševnene odišli do boja, sa vrátili buď v zinkových rakvách, alebo síce živí, no poznačení fyzicky a psychicky. Po návrate sa nedokázali zaradiť do normálneho života. Čítame tu spoveď (ďalšej) stratenej generácie. „Keď sme sa vrátili z vojny, pochopil som, že nás nikto nepotrebuje,“ potvrdzuje jeden z veteránov.
V protivojnovej knihe Zinkoví chlapci, prelomila Alexijevič viacero morálnych tabu spájaných s vojnou: Tí, ktorí zabíjajú v čase mieru, sú vrahovia, no zabíjanie vo vojne sa vraždením vôbec nenazýva. Je to totiž „synovský dlh voči vlasti“. Politika vojny nepozná hodnotu ľudského života: „Zabiť či nezabiť, to sú otázky kladené po vojne, psychológia vojny je jednoduchšia. V nepriateľovi nesmiete vidieť človeka,“ tvrdí v knihe radový vojak-delostrelec. Alexijevič reportážou poukazuje aj na krutú vojenskú mašinériu, ktorá z ešte nesformovaných ľudí (vo veku 18 či 19 rokov) vyrábala vrahov. Otvára tak trináste komnaty vojny. Sme svedkami výbuchov, vidíme mnoho odtrhnutých rúk a nôh, počujeme slová o radosti zo zabíjania či o neúcte k ľudským pozostatkom: „Kto vám rozpovie o tom, ako sa pašovali drogy v rakvách? Kožuchy... Namiesto zabitých.“
Koľko človeka je v človeku? pýta sa Svetlana Alexijevič hneď potom, ako v knihe zaznejú tie najukrutnejšie zverstvá páchané počas vojny. A čitateľom hodí na zamyslenie nejednu rukavicu, napríklad: „Prečo ľudské právo nezabíjať (respektíve neučiť sa zabíjať) nie je ukotvené v žiadnej ústave nikde na svete?“ Knihou Zinkoví chlapci stúpila autorka bosou nohou na to najboľavejšie miesto v bieloruskej spoločnosti. Svedčí o tom súdny proces, týkajúci sa uverejnenia úryvku z tejto reportáže v Komsomoľskej pravde (1990). Dvaja ľudia, vystupujúci v knihe, obvinili autorku z toho, že selektovala fakty, prekrútila ich výpovede a sovietskych vojakov vykreslila ako chladnokrvných zabijakov. „To vy ste z našich detí urobili vrahov... To vy ste napísali tú strašnú knihu... Prečo ste napísali, že tam zabíjali,“ kričali po spisovateľke matky vojakov v súdnej sieni. Reportáž je preto v závere doplnená o materiály, ktoré dokumentujú súdny proces z rokov 1992 až 1994. V časti Súd so Zinkovými chlapcami s podtitulom História v dokumentoch sa dozvieme podrobnosti zo súdnej pošty, z rozhovorov v súdnej sieni, z rozhodnutia súdu či z oficiálnych listov viacerým inštitúciám. Hlavný argument, prečo je kniha Svetlany Alexijevič taká cenná, pritom zaznie v obhajobe autorky na súde: „Aký historik nám ponechá takéto fakty,“ pýta sa spisovateľka. Za zmienku pritom stojí aj to, že vojnové dejiny samotného Afganistanu sa knihou Svetlany Alexijevič ani zďaleka neskončili. Ale to je už iný príbeh.
Oľga Gluštíková
