Spolok slovenských spisovateľov 2015
Rimania sú autormi vety: „Knihy majú svoje osudy.“ To určite platí aj o obrazoch či umeleckých zbierkach. Potvrdzuje to ďalšia publikácia Milana Vároša Osudy umeleckých zbierok s podtitulom Obrazy zo Slovenska sa roztratili nielen v Budapešti a Prahe, ale aj v Paríži, New Yorku, mexickej Cuernavake… Samozrejme, aby sa mohlo niečo roztratiť, najskôr to treba dať dohromady…
V prvej časti knihy bohato ilustrovanej reprodukciami sa autor zaoberá významnými zberateľmi umeleckých artefaktov, ktorí svoju aktivitu začali už na úsvite nových dejín. Na území Čiech bol významným zberateľom cisár a kráľ Karol IV. Zberateľská vášeň sa spája aj s uhorským a českým kráľom Rudolfom II. Bol to trochu čudák podporujúci alchýmiu, no do jeho zbierky prispeli viacerí vladári, diplomati či šľachtici. Súčasne so zbieraním artefaktov sa rozvinul aj predaj umeleckých diel najmä na aukciách, ktoré patrili k vtedajšej kultúre. Z dejín umenia sú známe viaceré šľachtické rody, vďaka ktorým sa mnohé diela dochovali do dneška, hoci ich osud bol niekedy až neuveriteľne poprepletaný. Na Slovensku hrali prím Pálfiovci vlastniaci viacero zámkov, palácov či usadlostí. Zberateľstvo mali priam v životnej náplni aj Andrášiovci – gróf Dionýz Andráši dokonca založil v Krásnohorskom Podhradí prvú galériu v Uhorsku prístupnú verejnosti.
Zberateľstvo prežilo viacero tragických zvratov, ktoré zvyčajne pôvodných majiteľov a ich potomkov pripravili o všetok majetok. Zbierkami iných sa napríklad počas druhej svetovej vojny obohacovali nemeckí nacistickí pohlavári. O veľké umelecké hodnoty uložené v zbierkach prišli aj židovskí zberatelia. Iný druh krádeže sa u nás vykonal po roku 1948, keď víťazní komunisti neznárodnili iba veľkostatky či továrne, ale aj umelecké zbierky. Diela sa tak stali súčasťou štátnych galérií či múzeí, no aj súkromných zberateľov, zväčša
funkcionárov strany. Akejsi náhrade či vráteniu obrazov sa bývalým majiteľom dostalo po roku 1989. Prijatie reštitučných zákonov v oblasti umenia podľa Milana Vároša „spôsobilo veľké ochudobnenie múzeí, galérií, zbierok v zámkoch a palácoch“. Autor uvádza, že od schválenia zákona do roku 1993 vyhovela česká Národná galéria 51 žiadateľom a vydala im 1980 umeleckých diel. Vároš sa v publikácii zaoberá aj osudom známeho Bojnického oltára, ktorý po dlhých rokovaniach s českou stranou opäť skončil na mieste, kam patrí – na Bojnickom zámku. Menej známy je prípad zberateľa baróna Ing. Karola Kuffnera, bývalého majiteľa cukrovaru v Sládkovičove. Ten sa oženil s maliarkou Tamarou de Lempickou a žili v USA, kde sa ocitli aj viaceré klenoty z Kuffnerovej „sládkovičovskej“ zbierky. V závere knihy autor spomína i našich súčasných zberateľov umenia. Za jedného z najznámejších považuje Ivana Markoviča žijúceho vo Viedni, ale pripomína aj Antona Blahu, novinára Ivana Melicherčíka, podnikateľa Bohumila Hanzela a Ľubomíra Vrábela.
Milan Vároš sa osudom umenia a jeho popularizovaniu u nás venuje aj v iných publikáciách. V každej z nich zaplnil viaceré biele miesta v histórii nášho umenia.
