Vyhľadávanie
Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia
Bratislava, LÚČ 2006
Editor Prof. PhDr. Július Pašteka, DrSc.
V pekný jesenný deň 19. októbra 1978 na fare v Poľanovciach pod Braniskom začal miestny kňaz Ján Maga formou „rozprávania o minulých a prítomných pohľadoch na život a všetko čo s tým súvisí“ nahrávať na magnetofónové pásky spomienky profesora Ladislava Hanusa. Učiteľ a jeho oddaný žiak, v tom čase i vydavateľ disidentského časopisu Orientácia, strávili v nasledujúcich piatich rokoch na viacerých farách Spišskej diecézy stovky hodín v dialógu, v ktorom Hanus, „človek 20. storočia, ľudské indivíduum tohto storočia si spomína na svoje storočie.“ Vydania rozsiahlych, sedemsto stranových memoárov sa teológ, filozof kultúry a veľký kresťanský mysliteľ Ladislav Hanus nedožil. Na ich usporiadanie a edičnú prípravu sa podujal prof. Július Pašteka a vychádzajú k storočnému jubileu Hanusovho narodenia (26. 2. 1907 v Liptovskom Mikuláši).
Svoje rozprávanie začína spomienkou na rodný, ešte monarchistický Liptovský Mikuláš, skromné rodinné prostredie, gymnaziálne štúdia v rodnom meste, kde prvýkrát pocítil existenciu konfesionálneho napätia v prostredí evanjelickej väčšiny v meste, vstup na teologické štúdiá v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, pokračovanie v Innsbrucku – tu chýbajúce priame rozprávanie nahradil editor kapitolou z Hanusovej knihy Spomienky na Ferka Skyčáka – a prvé roky kňazského pôsobenia na Spiši. Už tu sa prejavuje Hanusova otvorenosť a kritickosť pri posudzovaní povojnových pomerov, keď hovorí o neúmernom príleve českého obyvateľstva na Slovensko i Spiš, kritizuje ich náboženskú ľahostajnosť a kultúrnu povýšenosť. Napriek tomu bolo prvé desaťročie po vzniku republiky obdobím, keď sa začala formovať nová slovenská inteligencia: „My sme boli prvá generácia, prichádzajúca v tomto novom čase už s národným povedomím, aj s moderným programom. Nielen kultúrnym, národným, ale aj náboženským.“
Všetky tieto programy mohla začať jeho generácia uskutočňovať práve v prostredí kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kam Hanusa na jeseň 1938 povolal biskup Ján Vojtaššák. Stal sa profesorom a jeho pedagogickými odbormi bola morálka a sakrálne umenie. Toto prostredie, spolupráca s rektorom Ferkom Skyčákom a celoživotným spolupútnikom Kútnikom Šmálovom mala rozhodujúci vplyv na Hanusovo myšlienkové formovanie: práve s rokmi strávenými v seminári je spojená jeho rozsiahla prednášková činnosť a vznik jeho prvých diel o filozofii kultúry Rozprava o kultúrnosti a Rozhľadenie, ktoré knižne vyšli uprostred druhej svetovej vojny. Podrobné rozprávanie o tomto ťažiskovom období Hanusovho života nájdeme v kapitole V okruhu Spišskej Kapituly. Nielen s obrovským uznaním, ale i veľmi kriticky rozpráva Hanus o každodennom živote i napätých vzťahoch medzi profesormi, aj o uzavretosti, v ktorej plynuli roky biskupa Vojtaššáka: „Pán biskup bol samotár, žil na Kapitule uzavretým životom ako mních. Jednak Kapitula bola ďaleko, v kúte diecézy, potom na Kapitule zasa aula bola uzavretá ako citadela. V uzavretosti prešiel jeho rok i roky – tak to musím povedať, ako to je“. V tejto kapitole sa Hanus prvýkrát dotýka i témy, ktorá sprevádzala jeho úvahy ako kňaza celý život – téma klerikalizmu, ktorý definuje ako „deformáciu kňazstva“.
„Na Kapitule som bol dvanásť rokov a za ten čas sa stali veľké udalosti uprostred storočia“, začína Hanus svoje ďalšie rozprávanie, do ktorého zahŕňa svoj pohľad na pohyb európskych dejín medzi svetovými vojnami s konštatovaním, že už vtedy chápal, aké nebezpečenstvo popri Hitlerovi predstavuje aj boľševické Rusko a odsudzoval zaslepenosť slovenskej ľavicovej inteligencie, zoskupenej okolo DAV-u pri obdive stalinského režimu, napriek všetkým jeho už vtedy známym krutostiam a vraždeniu svojich odporcov. Na otázku ako posudzuje existenciu Slovenského štátu hovorí: „Je zrejmé, že Slovenský štát bol kreáciou ríše, ako niekdajšia Československá republika bola kreáciou Versailles. To je osud malých štátov“. A na dokreslenie Hanusovho pohľadu na toto obdobie zaradil editor do tejto časti spomienok jeho štúdiu Slovenská štátnosť z roku 1941 publikovanú v časopise Kultúra, kde Hanus jasne odmieta nemecké „súručenstvo krvi a rasy“, zdôrazňuje, že slovenská predstava o národe je „väčším dielom duchovná“ a „vierou dopĺňa a vyrovnáva nenávistný princíp rasy“. Aj v nacistickom obkolesení a približujúcich sa vojnových udalostiach a rozvrate, ktorý nasledoval po vypuknutí povstania v roku 1944, Hanus pokračuje vo svojej ceste programátora a propagátora kultúrnosti, kresťanského pluralistu a univerzalistu a koncipuje víziu „európsky plnohodnotného človeka s pozitívnymi národnými črtami“.
S koncom druhej svetovej vojny prichádzajú „mútne roky“ a brutálna likvidácia kňazského seminára, keďže, ako konštatuje v tejto časti rozprávania Hanus: „Komunizmus je totalistický program, ktorý nevie sa deliť o moc s nijakým iným činiteľom, je z podstaty systém totalitnej, všetkej moci“. Preto sa v Kapitule usadia vládni zmocnenci, preto sa štátna bezpečnosť zmocní biskupa Vojtaššáka, štátni úradníci majetku seminára, kde sa po jeho zlikvidovaní usadí vojenská hudobná škola a Kapitulou sa čoskoro nesú revolučné pochody Kupředu levá, spátky ni krok... Čitateľsky sugestívne pôsobí i ďalšie Hanusovo rozprávanie zhrnuté do kapitol Osudná skrývačka a lapačka, V zajatí samoty a zúfania, Jáchymovský väzeň, V bani Tmavý důl a Leopoldov ako kňazská väznica. Predstavujú dramatické roky prenasledovania štátnou bezpečnosťou, zatknutia a 26 mesiacov vyšetrovania – z toho 19 mesiacov na povestnej Ruzyni, keď počas každodenného vyšetrovania, nesmiernych fyzických a psychických útrap „v akomsi ošiali... myslel... na samovraždu. Božím riadením k tomu nedošlo“ – otvorene priznáva. Až po odsúdení na 16 rokov väzenia (13 z nich si aj odsedel) a napriek pokračujúcemu fyzickému utrpeniu, v uhoľnej bani Tmavý důl vystupňovanému až za hranicu ľudských síl, sa Hanus psychicky upokojí, ba postupne, najmä v Leopoldove, sa vracia aj k svojej pedagogickej – pravda, pred bacharmi utajovanej – činnosti. Z tohto obdobia, od roku 1958, stojí za pripomenutie aspoň tento krátky úryvok z jeho spomienok: „Od ôsmej do dvanástej bola teológia – pri páraní. Boli sme podelení na hodiny. Jozef Zveřina – dogmatika. Laco Hanus – morálka. Potom liturgika, alebo cirkevné dejiny. A jedna hodina boli politické správy“.
Hanusove pamäti nie sú dokončené, a zrejme už takými aj zostanú, keďže zachované nahrávky končia jeho spomienkami na Leopoldov. Práve tam sa zrodil i jeho zámer vydať raz svedectvo v nadosobnej forme – byť zároveň i svedkom doby, národa, štátu, skutočným svedkom 20. storočia. Popri veľmi otvorenom svedectve o sebe, ľuďoch a osobnostiach (zvlášť zaujímavo a rovnako otvorene rozpráva o svojom účinkovaní po boku A. Hlinku na ružomberskej fare v rokoch 1935 – 1937), hovorí aj o polaritách vo vzťahoch kresťanstva a komunizmu, Slovákov a Čechov i medzi katolicizmom a protestantizmom a zdôrazňuje, že vychádza zo svojho kresťanského náhľadu, z kresťanskej hierarchie hodnôt. Týmto duchom je prestúpené celé jeho rozprávanie. A keď si uvedomíme, že vznikalo v čase, keď bola katolícka cirkev a jej kňazi pod nepretržitou kontrolou štátnej bezpečnosti (ešte v roku 1988 Hanusovi hrozilo odsúdenie na dva roky väzenia len za to, že bez štátneho súhlasu vypomáhal pri spovedi!), musíme oceniť odvahu, s akou formuloval svoj jednoznačne odmietavý postoj ku komunistickému režimu. Pamäti sú teda i svedectvom o jeho ľudskej nezlomnosti, o slobodnom intelektuálnom a duchovnom prieniku dobou, ktorý nemá v slovenskej memoárovej literatúre obdobu. Preto patri veľké uznanie prof. Júliusovi Paštekovi a vydavateľstvu LÚČ, že nám umožnili zoznámiť sa s ním.
Anton Baláž
