Vyhľadávanie
Jon Fosse, súčasný nórsky spisovateľ, dramatik, esejista, prirovnávaný svojím významom k Ibsenovi, je známy z prekladov už aj u nás ako autor próz pre dospelých i pre deti. Tentoraz predstupuje pred slovenskú čitateľskú obec ako autor pozoruhodných esejí, ktorých témou je literatúra, umenie, kultúra v kontexte ľudského bytia ako bytia utvárajúceho a chrániaceho hodnoty.
Fosseho myslenie je vo svojich východiskách blízke ideovým východiskám predstaviteľov Frankfurtskej školy, kritický rozmer vo vnímaní sveta ho spája s názormi Adorna, Habermasa, Horkheimera, Marcuseho, Waltera Benjamina, v jeho esejach však rezonujú aj myšlienky Sartra, Wittgensteina, Susan Sontagovej, Julie Kristevy, Derridu, Bachtina, Šklovského a mnohých ďalších filozofov, teoretikov literatúry a umenia.
Vzhľadom na duchovnú príbuznosť s „kritickou“ školou neprekvapuje, že pre Fosseho je dôležité vymedzenie intelektuála. K jeho najdôležitejším charakteristikám Fosse v úvodnej eseji Etika mnohoznačnosti radí schopnosť problematizovať odpovede, ktoré sa javia ako dané, nespochybniteľné, narúšanie týchto istôt patrí k základným úlohám intelektuála, preto jeho životným postojom môže byť len skepsa (ide skôr o descartovskú metodologickú skepsu, ktorá sa môže stať žriedlom nového – nielen noetického – optimizmu). Tú autor podčiarkuje osobitne aj vo vzťahu k jazyku, jeho mnohoznačnosť a nepriehľadnosť je témou, ku ktorej sa vracia vo viacerých esejach prechádzajúc z roviny lingvistickej do roviny estetickej a etickej (napríklad v súvislosti s otázkou tolerancie k iným názorom). Fosseho chápanie intelektuála, respektíve spisovateľa vo vzťahu k verejnosti vnímam ako aktuálne aj vzhľadom na potreby kriticky prehodnocovať jestvujúce trendy neoliberálnej globalizácie, rozširujúce sa štrbiny v realizácii demokracie a podobne.
V eseji Umenie ako predpoklad filozofie sa Fosse zamýšľa nad Adornovou estetickou koncepciou bez nároku na jej vyčerpávajúcu analýzu, viac mu ide o prezentáciu osobných pohľadov na vybrané momenty tejto koncepcie. Terčom kritiky (tak, ako aj u Adorna) je okrem iného inštrumentálny rozum, ktorý kvantifikuje, klasifikuje, chce zjednoznačniť skutočnosť a má totalizujúce ambície, čo je v protiklade k vyzdvihovanej etike mnohoznačnosti a čo ohrozuje jednotlivé, parciálne. Fosse, podobne ako Adorno, naznačuje sympatie k esejistickému písaniu zatláčanému dnes, žiaľ, do úzadia najmä v akademickom prostredí (téma, ktorá by si zaslúžila v rôznych súvislostiach viac pozornosti). V tejto, ale aj v ďalších esejach Fosse rozvíja myšlienku o enigmatickom charaktere umenia, o jeho záhadnosti a úlohe robiť známe neznámym (zároveň by som dodala, že aj neznáme známym, lebo najmä v prepojenosti oboch procesov sa rodí úžas, ku ktorému nás umenie privádza).
V jednej z ťažiskových esejí knihy Najprv telling, potom showing a napokon writing si autor všíma pohyb v románe a (historický) pohyb románu, tento vývoj opisuje ako vychádzajúci z ústnej rozprávačskej tradície a smerujúci k písmu píšuceho. V centre pozornosti je opäť vzťah jazyka a skutočnosti (problematickosť referenčnosti jazyka), ale aj vzťah slova k slovu, textu k textu a, samozrejme, aj priestor písania, kde vzniká význam a kde sa odohrávajú dialógy medzi rozprávačom, postavou a píšucim.
S reflexiami zdanlivo protirečivého vzťahu umenia a teórie sa stretávame vo viacerých esejach, Fosse je teoreticky priveľmi rozhľadený na to, aby sme v jeho textoch nevycítili prítomnosť literárnej teórie či filozofie, no, ako hovorí, teória ho zaujíma iba preto, že sa chce vzdialiť od jej vymedzovaní života a literatúry, jeho ambíciou je nechať prehovoriť konkrétnu vec, utvárať miesta na stretnutie a zmierenie nielen medzi teóriou a životom, ale aj medzi telom a dušou, formou a obsahom, životom a smrťou (čo je predpokladom dobrej literatúry).
Obhajoba kánonu západnej literatúry ako garancie pevnej hodnotovej základne (a hodnotiacej perspektívy), uvažovanie o opodstatnenosti literárneho posolstva (o jeho kvalite a účinnosti), hľadanie paralel medzi písaním a modlitbou, premýšľanie o literatúre ako o mystike sekularizovaného sveta či o podobnosti literatúry a výtvarného umenia, aj to sú témy Fosseho esejí, podobne ako reflexie vybraných momentov v tvorbe Ibsena, Joycea, Becketta, Thomasa Bernharda, Kunderu...
Fosse svojou knižkou presviedča, že dobrá esej môže tematicky kotviť tak v metafyzike, ako v úvahách o fjordoch, o systémoch vzdelávania alebo o kruhoch cigaretového dymu. Ak je literatúra dobrá, pomáha porozumieť životu v jeho rôznych podobách, dať mu zmysel. Fosseho Eseje tento potenciál majú.
Etela Farkašová
