Písanie o neopísateľnom

Vypovedá o písaní, trápení, o zlyhaniach a nevyhnutnosti a o všeličom inom, veľmi efemérnom, ale zároveň zásadnom v komplexe, ktorý označujeme slovom literatúra. Nanovo definuje pojmy a procesy, zároveň objavuje zákonitosti a otvára desiatky doteraz málo artikulovaných tém. Jej uvažovanie, uvažovanie jednej z najvýznamnejších talianskych spisovateliek a intelektuálky s originálnym analytickým myslením, je zaujímavé z mnohých dôvodov. A nielen estetických. Prekladateľkou sa stala spisovateľka Ivana Dobrakovová, ktorá nepochybne témam, aj vzhľadom na kvalitu prekladu, dobre rozumie.  

Ten, kto píše, nemá meno

Raz som sa nejakým kaviarenským nedopatrením dostala do debaty, či poet/poetka vedia, čo píšu. Je to špecifická otázka. Ide o to, či je autorovi/autorke zrejmé, o čom vypovedá jeho/jej text a kto ho vlastne píše. Spolu s jedným účastníkom debaty som tvrdila, že autor/autorka nevie, čo píše. Zvyšok stola nás prehlasoval. Nechcelo sa mi hádať sa, sú to ľudia, ktorí sa literatúrou zaoberajú celý život. Ale som stále presvedčená, že istý druh textu, zrejme istého druhu autora/autorky, je niečo ako zjavenie pre samotného píšuceho/píšucu. Škoda, že Elena Ferrante nesedela za stolom, podľa toho, čo píše, by so mnou asi súhlasila.

Ako argument by som mohla použiť časť prednášky Trápenie a písanie, kde analyzuje spôsob autorskej interpretácie psychológie písania Virginie Woolfovej: „Skutočné písanie je gesto, ktoré šmátra v úschovni literatúry a hľadá potrebné slová. Teda žiadna Virginia, ktorá je menom surového materiálu a skroteného písania. Ten, kto píše, nemá meno. Je čistou vnímavosťou, ktorá sa živí abecedou a nezadržateľným prúdom abecedu aj tvorí.“ (s. 29 – 30) Je to sofistikovaný problém, ale chápem, o čom Ferrante píše. Mám dôvod jej dôverovať, pretože ani ona sama meno nemá; to, pod ktorým publikuje, je pseudonym. Navyše sa priznáva k dvom druhom písania. Ten prvý je podľa jej slov u nej častejší: „Toto písanie ma svedomito udržiava medzi okrajmi, počnúc tými červenými zo školských zošitov. Vďaka nim som opatrná, možno bojazlivá – nikdy som nemala veľa odvahy a to je aj môj kríž – tvorkyňa stránok, ktoré ma udržiavajú v rámci osvojených pravidiel.“ (s. 30) To druhé písanie Ferrante spolu s Virginiou Woolfovou označujú ako koncentrát vnímavosti. V texte cituje mnohé literárne autority z rôznych období a chce pomenovať proces, ktorý úspešne uniká definíciám, ale jeho výsledky sú zjavné. V každom prípade, zaujímavý pokus analyzovať extázu ako tvorivý akt.   

Čo považovať za hodnotu

V prednáške Dejiny a ja postupuje v analýze literatúry ako tvorivého aktu podstatne ďalej. Tentoraz cituje Ingeborg Bachmannovú z jej prvej frankfurtskej prednášky: „Kvalita sa dá z času na čas nájsť aj v básni priemerného človeka, v dobrej poviedke, v príjemnom a inteligentnom románe... A predsa len smerovanie, vytrvalé ukazovanie tých istých problémov, nezameniteľný svet slov, postáv a konfliktov nás môžu presvedčiť, aby sme považovali určitého básnika za nevyhnutného.“ (s. 76) Pričom, samozrejme, Bachmannová aj Ferrante majú na mysli rodovo korektný dvojtvar nevyhnutného básnika/poetku, autora/autorku. A hovoria o tom, koho môžeme ako nevyhnutného/nevyhnutnú vnímať a prečo. Ukazuje sa, že ich spoločná téza je podstatne zásadnejšia, ako by sme si mysleli, pretože nejde len o umenovedné kritérium, ako rozoznať to nevyhnutné v nadprodukcii textov. Problém je podstatne širší a má, ak súvislosti domyslíme, aj politické konotácie. Koho a čo budeme/bude sa považovať za hodnotu. Uvažovanie Ferrante tieto presahy do ďalších kontextov ponúka. Rovnako je politikum prítomné aj pri jej uvažovaní o ženskom písaní, teda o procese diskurzu vytvárania ženského písma, ktorého je desaťročia sama aktívnou súčasťou. V úvahe napríklad problematizuje aj kritérium „nevyhnutnosti“ v prospech hľadania pravdy ženskej tvorivosti. „Na dlhý čas sa potrebujeme vzdať rozlišovania medzi tými, čo píšu len priemerné knihy, a tými, čo vytvárajú nevyhnutné slovné svety. Proti zlému jazyku, ktorý historicky neráta s tým, že by prijal našu pravdu, musíme zmiešať, spojiť naše talenty, ani riadok nesmie byť odfúknutý vetrom... Domnievam sa, že prosté spojenie ženského ja a dejín mení dejiny.“ (s. 87 – 88)

To je len jeden z množstva významových prúdov v štyroch textoch, ktorých ambíciou je popísať neopísateľné. Teda alchýmiu, vďaka ktorej vzniká nový svet vytvorený z písma a v prípade Ferrante výsostne ženského písma. Výsledok tejto zložitej alchýmie prichádza v momente prečítania do konkrétneho času a priestoru a mení ho. Autorka popisuje ono nedefinovateľné, ale na druhej strane zjavné, vzťah medzi písmom a realitou, a hovorí o tom najpodstatnejšom, čo sa dá o literatúre ako takej povedať. Vďaka nej môžeme uveriť, že pre beh sveta je literatúra podstatne dôležitejšia, než sme si pôvodne mysleli... Dúfajme.