Vyhľadávanie
Vladimíra Šebová prichádza s voľným pokračovaním svojho fantasy románu Dcéra zimy, pričom tentoraz ide o Syna podsvetia. (Prepojenie s predošlým názvom nastalo v postave Moreny, ktorá tu bola iba vedľajšou postavou, no konečne vystupovala s mrazivejšou a atraktívnejšou aurou.)
Opäť tak „ožili“ slovanské mytologické bytosti. Bohužiaľ, práve živosť postáv, jazyka i prostredia je v jej druhej knihe o čosi menej komplexná. Syn podsvetia otvára príbeh päťčlennej nesúrodej partičky (alkonosta, smrteľník, rusalka, besomar, lešij), ktorá putuje do podsvetia, aby vrátila Velesovi jeho syna. Samozrejme, každý člen má vlastné pohnútky. Nápad i sieť vzťahov pôsobia celkom atraktívne, no text sužujú klišé postupy i motivácie a patetickosť. Takmer všetky podstatné odtajnenia, vysvetlenia pohnútok či charakterizácie postáv vyvierajú z doslovných dialógov. „Celý čas si vravím, čo tu vôbec robím. Nemám svoj obchod. Som na ceste do akéhosi podsvetia plného mŕtvych ľudí, čo ale nie je prechádzka ružovým sadom, a predo mnou stoja štyria ľudia, ktorí však nie sú ľudia a dokážu...“ (s. 154)
Dialógy sa vedú často pri jedle alebo počas cesty, nestávajú sa nástrojom na výstavbu charakterov, nie je v nich priestor na ticho či napätie, jednoducho, postavy musia klásť otázky (často aj redundantné), aby sa čo najviac prezradilo alebo aby sa vlastne rozvíjal nejaký dej. Text je dialógmi natrieskaný, tie vo vás však nič nezvizualizujú. Vyznievajú klišéovito, miestami až nechcene komicky. (Guinovej Čarodej Zememorí či Rowlingovej Harry Potter neskĺzli k jazyku bez poézie či k rozhovorom, ktoré zaznejú len pre potrebu autora informovať čitateľa o niečom, čo by sa dalo vyrozprávať aj akciou.)
Doslovnosť sa prebila aj do pásma rozprávača. Šebovej zámer povedať všetko, čo postavy robia pri súboji, narúša dynamiku a vizualizáciu akčných situácií, takže sa v texte absolútne vytráca atmosférickosť a energia. „Sirína pozrela na Artemyho a prstami mu ukázala niekoľko signálov. Dvaja útočníci, jeden na štvrtej hodine, druhý na siedmej, pochopil. Potom sa zarazila, akoby niečo odhadovala. Zamávala rukou ešte raz: možno ich je viac, naznačovala. Artemy by očakával dvoch nepriateľov, no Sirína strávila roky s alkonostami. Aj do podsvetia prenikli príbehy o ich schopnostiach v boji. Ak tvrdila, že ich je viac, dôveroval jej. Prikývol na znak, že pochopil.“ (s. 117 – 118)
Čitateľovi sa neponecháva priestor na predstavivosť či zvedavosť. „Na jej konci (piesne, pozn. D. M.) však ako cez kľúčovú dierku svietilo čosi drobné a chvejúce sa. Nádej.“ (s. 190) Opisy prostredia takisto nedostatočne oživujú podsvetie, ktoré sa nám od samotného začiatku stále predostiera ako niečo, kam naozaj radšej nechodiť, no potom odrazu stačí prejsť rieku s pomocou rusalky a už sme pred bránou podsvetia. Všetko je opísané rýchlo a krátko, bez tajomna, bez atmosféry. Pri popise minulosti niektorých protagonistov dominujú ošúchané scény. (Príjemné detstvo s mamou zobrazené hrami na schovávačku, keď sa matka snaží vylákať dieťa von zo skrýše tým, že má v dlani nejaké dobroty a hovorí, aká je škoda, že tu ten syn nie je.) A čo postavy? Chýba im hlbší ponor, ale najmä dôslednejšia charakterizácia v situáciách. Syn podsvetia vás tak, nanešťastie, nevezme na prapodivnú cestu do slovanského sveta mŕtvych.
