Poetka Veronika Dianišková sa po prvý raz predstavila básnickou zbierkou Labyrint okolo rúk (Ex tempore 2006). Nadviazala ňou na prúd, ktorý v slovenskej poézii reprezentujú autorky ako Mila Haugová či Anna Ondrejková. Básnická výpoveď je tu skôr osobne ladená, hoci kódovaná (miestami až pohltená) symbolikou (v symbolike).
Druhou zbierkou bola kniha Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami 2014), editorkou rukopisu sa stala A. Ondrejková, a z viacerých aspektov sa ukazuje prienik ich poetík. Napája sa na mytológiu, pracuje s prírodnými motívmi (havranka, vlk, vlčica, častý je motív jaskyne, ktorým môže odkazovať na poéziu I. Laučíka). Niektoré básne sú datované (od 2009 po 2014), lokalizované – ako zápisy vznikali počas autorkiných ciest (Patagónia, Lisabon, Rusko, Atacama), venované (pre R.).
Správy z nedomovov sú nateraz jej poslednou zbierkou. Témy, ktoré spracúva, vychádzajú z autorkinej empírie, prebal nás informuje, že básne vznikali v období, keď pracovala v nocľahárni a v zariadení pre chorých ľudí bez domova, čo môže byť signálom, ako ich čítať. Samotný názov nás posúva na jednej strane do oblasti citovo neutrálneho, vecne informačného administratívno-dokumentárneho úradného záznamu, ktorý upresňuje, no najmä subjektivizuje, priradenie substantíva v pluráli (z nedomovov), aktivujúce emocionálnu vrstvu a odkazujúce na sféru nechceného, vynúteného provizória, neistoty, nestálosti. Toto vibrovanie medzi vecnosťou a emocionálnou zainteresovanosťou do istej miery odráža celkový charakter Dianiškovej najnovšej zbierky.
Textovú zložku dopĺňajú ilustrácie Jaroslavy Džuppovej. Prinášajú motív lode/záchranného člna evokujúci neukotvenosť, pohyb, nestálosť, vykorenenosť i hľadanie, ktorý sa obmieňa s motívom zátvoriek. Ten zastupuje hlavnú tému zbierky – vyzátvorkovanie – spočívajúce v absencii domova, vylúčenia zo spoločnosti, sociálneho prehliadania až opovrhnutia, na výrazovej rovine realizovaných napr. ako rôzne podoby „nedomovov“.
Kompozične je zbierka rozdelená do troch častí – Uhádni, kto z nich prežije túto zimu, Vtáčí atlas a Nekrajiny. Najmä v prvých dvoch sa Dianiškovej poetická výpoveď oproti minulosti mení, do popredia sa dostávajú odpozerané fragmenty mikropríbehov a tým i osudov rôzne tvarovaných lyrických subjektov, často nesebestačných, sociálne odkázaných ľudí mimo záujmu väčšiny. Tento dominantný rámec, ktorý utvára básne neraz prostredníctvom poetických deskripcií podávaných akoby z dištancie, cez perspektívu (empaticky naladeného) pozorovateľa sa strieda s básňami, v ktorých tieto subjekty zastupujú a prehovárajú za seba. Naznačené výpovedné perspektívy sú potom miestami prerušované lyrickým subjektom v prvej či druhej gramatickej osobe, ktorý ich vníma z pozície zainteresovaného, aktívneho činiteľa. Ten síce stojí mimo spomenuté príbehy, no priamo reflektuje aktuálne dianie s nimi spojené, podáva ho cez svoj filter, ktorý môže mať, s prihliadnutím na paratext, autobiografický charakter. Niekedy sa preto, práve z dôvodu silnej vnútornej zaangažovanosti, neubráni sentimentu či apelu.
Významové roviny básní predznamenávajú už samotné názvy, z výstavbových princípov uplatňuje Dianišková enumerácie, výroky a ich negácie, niekedy básne pozvoľna gradujú, aby vyústili do point, ktoré starostlivo formuluje na celej ploche zbierky, pracuje i s veršovými presahmi, niektorými sa jej darí stupňovať napätie. Osciluje okolo emblémov zastupujúcich tematický profil zbierky (smetiarske autá, odpadkový kôš, potkany, schúlené telá, záchranka, zima, choroby, strach, neistota) – prevažujú tu konkréta utvárajúce verifikovateľný svet odkázaných a núdznych. Tému dotvára upriamovaním pozornosti na priestor, jednu z nosných rovín textu, ktorý zobrazuje výlučne ako deficitný. Domov, prezentovaný cez svoj antipól – ne-domov, zachytáva v podobe jeho zvyškov, poloobydlí, polodomovov, chátrajúceho/zatopeného hniezda a pod., s čím súvisí aj druhá časť zbierky, v tomto kontexte významovo ukotvená ako neisté večné sťahovanie.
Po prvých dvoch častiach s témou o sociálnom vylúčení, odkázanosti na pomoc druhých, sa zbierka uzatvára oddielom Nekrajiny, ktorý s predchádzajúcimi akoby súvisel okrajovo a skôr má príklon ku skorším zbierkam – javí sa dokonca, že básne vznikali v odlišnom životnom období autorky (motív krajiny, ciest, návratov, vzdialenosti, jaskyne, tematizácia vlastného písania a pod.).
Dianiškovej nová zbierka je intencionálnou, otvorene sociálne angažovanou poéziou, ktorá si z vonkajšieho sveta berie a umelecky transformuje tému vykorenenosti ľudí bez domova, ich spoločenské prehliadanie, vyzátvorkovanie (podobnú tému ľudí na periférii priniesla i M. Ferenčuhová v zbierke Imunita v roku 2016). Sústreďuje sa na tému, o ktorej píše – miestami nástojčivo a názorne –, jej texty možno bez väčších zaváhaní/zlyhaní uspokojivo interpretovať, píše významovo dostupne, čo znižuje problémovosť zbierky (v zmysle umeleckého výrazu a tvaru, nie témy, samozrejme). Vytvára recepčne pomerne jednoducho uchopiteľné básnické obrazy, niekedy do popredia stavia precítenosť, sugestívnosť a emocionalitu, ktorá sa stretá s vecnosťou. Táto kniha má nepochybne svoje kvality (napríklad vo všeobecnej prístupnosti, čo v kontexte poézie ako druhu na úplnom okraji čitateľského záujmu nie je vôbec málo), no ako už bolo spomenuté, náročnejších čitateľov/čitateľky zväčša nenúti k hlbším zamysleniam nad tým, ako je napísaná.
Veronika Rácová
