Vyhľadávanie
Je, aj nie je to rozprávka pre deti. Je, no nemusí to byť podobenstvo a posolstvo pre vlastnú aj pre iné mamy. Rozprávka o lietajúcej Alžbetke pripomína v istom zmysle možno až terapeutické obzretie sa kamsi, kde sa dá načerpať sila na ďalšiu existenciu. A rozpráva o tom sviežim jazykom, poetickými, dieťaťu zrozumiteľnými, predsa však záhadnými obrazmi, ktoré vzbudzujú zvedavosť. Uspokojiť ju pritom vôbec nie je jednoduché. Ani pre autora.
Hoci sú pôvabné obrazy, jazyk a dej v Pastirčákovej rozprávke blízke detskému vnímaniu, pôsobí najmä ako posolstvo pre dospelých. A nie iba pre autorovu mamu. Čitateľ akoby v obsahovom podmaze zachytáva autorov odkaz: Mama, pochopil som, chápem, viem. Krídlami mám (ale hádam aj otcov), krídlami, ktoré majú nahradiť snové, snívajúce krídla dospievajúcich, a potom dospelých, sú deti. A tie krídla, ktoré mamy pod ťarchou života a lietania najmä od povinnosti k povinnosti možno v sebe už ani nevnímajú, existujú. Možnosť rastu, oporu, i schopnosť lietať im dávajú vzťahy, vekom cizelované hodnoty i viera. Viera v niečo, o čom si človek neraz iba myslí, že ho presahuje, a je teda silnejšie ako on sám. Najmä však viera v život, svet, ľudí, v seba samého. A predovšetkým viera vo svoje deti, v to, čo im ako rodič odovzdáva. Každý si v sebe nosí jedinečné podobenstvo, ktoré mu umožňuje žiť a živiť v sebe nádej na let za čímsi, čo zmení ťaživé „musím“ na oslobodzujúce „môžem“.
Rozprávka, a tá o lietajúcej Alžbetke to do bodky napĺňa, znamená totiž aj čosi, čo sa v oveľa košatejšej, než je tá slovenská, uvádza v českej definícii rozprávky/pohádky v Slovníku spisovného jazyka českého. Je to záhada, hádanka – v slovníku doložená citátom Boženy Němcovej: „každá hvězda na nebi je mu (dítěti) mystickou pohádkou, jejíž rozřešení žádá (Něm.)“. Ako v mnohých iných rozprávkach, aj v tejto deti zrejme uvítajú, ak s nimi záhadu Alžbetkinho jestvovania na hranici skutočnosti a sna bude objasňovať niekto blízky. Pretože príbeh naozaj pôsobí ako mnohovrstvová záhada. Zároveň je to však aj ľahučká hra s nezvyčajnou obraznosťou, cez ktorú presakuje autorovo osobné podobenstvo o mame i o sebe. Je to o akomsi súkromnom pohľade na mamin detský, neskôr dospievajúci a potom zrelý život, no je to i podobenstvo, pokúšajúce sa rozlúštiť záhady vlastného života . A to podobenstvo-posolstvo potrebuje intenzívnu osobnú účasť každého čitateľa. Aj preto, že posolstvo, ktoré chceme odovzdať deťom (či rodičom), znamená pre každého z nás niečo iné, tak, ako sú v každom z nás ukryté krídla, či ich už používame alebo nie. Len sa na nich nesmieme báť vzlietnuť.
Marta Moravčíková
