Vyhľadávanie
Ide o jednu z posledných kníh tohto vydavateľstva, ktorá ešte nesie editorské a redaktorské znaky „rukopisu“ nebohého Olega Pastiera. Kniha zaujme aj svojou vnútornou grafickou úpravou – jej text je členený na menšie kapitoly s nadpismi a obohacuje ho rôznorodá dokumentácia (fotokópie listov, obálok, dokladov), čo je pre čitateľa zaujímavé a publikácii dodáva ráz dokumentu.
Eugen Gindl zvolil rozhodne príťažlivú kompozíciu príbehu o hlavnej postave. Je ňou Samuel Šikeť – slovenský cestovateľ, ktorý sa narodil v roku 1863 v Pukanci a zomrel ako 38-ročný 13. januára 1902 o šiestej hodine ráno v Tanzánii, vtedy nemeckej kolónii. Úmrtný list s takýmito údajmi dostal jeho nevlastný brat, obuvnícky majster z Pukanca. Od prvých viet knihy nastupuje napätie a priam dobrodružné udalosti. Rozprávač v 1. osobe množného čísla navnadí čitateľa na Šikeťové príbehy. Začínajú jeho narodením a širokými geopolitickými a geohistorickými skutočnosťami doby. „Zoznámme sa s pospolitosťou, v ktorej vyrástol, s ľuďmi, ktorí ho formovali. Pátrajme po myšlienkach, čo mohli vznietiť jeho nespokojného ducha.“ Samuel si písal denník, ale ten sa nezachoval, no u jeho brata Jána zostali listy, ktoré mu Samuel z ciest písal. „Už na samom začiatku vykrikuje z listov vášnivý hlas rebela protestujúceho proti nespravodlivosti sveta.“ V knihe sú uvedené ich originály, tak napr. posledný po maďarsky napísaný list je z Glasgowa, potom už Samuel odišiel do Ameriky. Precestoval štvrť milióna kilometrov (z toho peši 31 770 km), pobudol na piatich kontinentoch. Ján po smrti svojho brata Samuela „lúšti“ záhady jeho dobrodružného života. „Tri a pol roka uplynulo odvtedy, čo k prvému slovensky písanému listu pripojil slovensky písaný vlastný životopis.“ A v knihe sa začína odvíjať jeho život – Gindl ho dal vynachádzavo vyrozprávať samému protagonistovi, ktorý okrem iného chce nájsť vo svete spravodlivosť. Nenašiel ju na žiadnom poludníku, v nijakej krajine, „našiel však to, čo sa málokomu v živote podarí nájsť: našiel seba“. Jeho životopis je napísaný štýlom, lexikou, ktorá zodpovedá postave Samka a charakterizuje ho. Vo vlastnom životopise komentuje sociálne a ekonomické pomery v Rakúsko-Uhorsku, ale neskôr, v ďalších listoch z rôznych štátov a svetadielov, sa zmieňuje, že „teraz na svete pravdy nieto, lebo nerovnosť je všade. Jeden má na prelumpovanie tisíce, milióny, ktoré druhým ukradol“.
Je zrejmé, že veľa listov, v ktorých Samko opisuje svoje cesty a život a ktoré adresuje bratovi, nikdy nenapísal, neposlal. Ján ich teda neprečítal. Ale je to dobrý autorský postup. Samkove názory ako debnára a človeka z jednoduchých pomerov sú pozoruhodné. „Svet je tá vysoká akadémia, kde sa každý človek môže vybrúsiť, ak je k tomu zrodený. Lež koľké tisíce stojí jedného študenta, ktorý sa doma chce naučiť šesť – sedem jazykov!“ Samko sa v cudzích krajinách stal dokonca tlmočníkom, lebo ovládal sedem jazykov, a prispievateľom do novín. Autor v Post scriptum úvahovou formou a retrospektívne skúma stopy Samka Šikeťa, kde by sa mohli nájsť jeho príspevky uverejnené v miestnej tlači: „všade jeho prvé kroky viedli do verejných čitární a knižníc, kde získaval prvé poznatky o krajine, v ktorej sa zdržiaval. [...] jeho kroky smerovali k pamätníkom kultúry ľudstva, divom prírody i vtedajším výdobytkom vedy a techniky.“ Dokonca došiel k presvedčeniu: „Raz napíšem cestopis, aký ešte žiaden človek mojej triedy nenapísal o všetkých čiastkach sveta.“ S takýmto triumfom sa chcel vrátiť do Rakúsko-Uhorska. Samkovi teda nechýba sebavedomie a odvaha. V jeho listoch nejde ani tak o príbehy, ako o opis a hodnotenie situácie v krajinách, ktorými prechádza a ich konfrontáciu s rodnou krajinou. Samko ako personálny rozprávač prostredníctvom vlastného životopisu píše životopis doby a sveta.
V Gindlovej knihe sa prirodzenou a zaujímavou formou striedajú protagonistove cestopisy, listy, denníkové záznamy, úvahy, hodnotenia a autorské vstupy, spravidla vždy k novým dejovým častiam, ktoré posúvajú príbeh. „Ale veď Samko Šikeť sa nepoberal do sveta, aby ho objavoval, ale aby ho spoznával.“ Samuel je globetrotter, nadpriemerne nadaný, sebavedomý, nepokojný a cieľavedomý, túžiaci po stálej zmene, v rukách s „remeslom“, ktoré nevyučoval nijaký majster. Svojou cestou okolo zemegule – okolo sveta – chce prevýšiť, pokoriť dovtedy najväčšieho cestovateľa Daniela Šusteka. Sám seba hodnotí ako človeka extranaturálneho, ktorý bez pasu, dokladov a peňazí obišiel zemeguľu. Záznamy o svojich svetobežníckych cestách pripájal k niektorým listom, ktoré písal domov – do Pukanca. V jednom z nich píše: „Žiť lebo zomrieť, ale svoj plán previesť lepšie, ako sa mi voľakedy snívalo! Cestovanie je vášeň, od ktorej sa treba odúčať hádam ešte urputnejšie ako od alkoholu či dohánu.“ Samko tvorí listy, vlastný životopis, mapky, vety v exotických jazykoch, zostavuje súpis krajín, miest a pamätihodností. „Samuelovi Šikeťovi nebolo súdené, aby sa vrátil do rodného kraja. Tam, pod zasneženým Kilimandžárom, leží jeho zabudnutý hrob. O jeho cestopisnom zápisníku nevieme ani toľko... Cestopis, ktorý prežil a nestihol napísať, už zaňho nenapíše nikto.“ Autor v jednej z posledných kapitol vytvára fikciu umierania Samuela Šikeťa.
Eugen Gindl nepostupuje vzhľadom na biografiu Samka Šikeťa chronologicky, čo vôbec neuberá na zaujímavosti a napínavosti príbehu. Text je totiž bohatý na dobové reálie, napr. peňažné meny, počty obyvateľov, príčiny kolonializmu, zlatokopectvo, čo dodáva knihe zaujímavý dokumentárny charakter. Gindl je dôsledný, pripája aj vysvetlivky k slovám, o ktorých sa domnieva, že súčasný čitateľ dané reálie nepozná. Autor – rozprávač preberá rolu Samka – rozprávača a vtedy ide viac o komentáre, eseje na báze konfrontácie Samkových skúseností z 19. storočia so stavom sveta v súčasnosti. Gindl vyjadruje presvedčenie, že po Samkovi Šikeťovi sa isto na jeho cestách po svete niečo zachovalo, čo ho dokreslí, povie o ňom viac. V tej súvislosti sú dôležité dve posledné kapitoly knihy – Poznámka k stratenému denníku Samka Šikeťa, ktorou je list Márie Schultzovej z r. 1974 a Pukanská reportáž Eugena Gindla z r. 1974... Museli by sme si ho vymyslieť. A v doslove z r. 2017 autor knihy okrem iného píše: „A tak Samkovu nezavŕšenú cestu okolo sveta môžeme zrekonštruovať iba z desiatich listov a jednej pohľadnice, ktoré sa zachovali v Pukanci.“
Gabriela Rakúsová
