Vyhľadávanie
O veľkosti trpaslíkov
Marián Hatala: Prečo trpaslíci tak rýchlo rastú? Bratislava, Foart 2006
Marián Hatala figuruje v čitateľskom povedomí ako básnik a prekladateľ z nemeckej a rakúskej poézie. Je autorom šiestich básnických zbierok a prekladateľom výberov z tvorby Brinkmanna, Chobota, Frieda a Kunzeho. Už v jeho debute Moje udalosti sa dali vystopovať viac či menej prítomné prvky irónie a sebairónie, preto jeho zbierka aforizmov sa z tohto pohľadu nedá hodnotiť ako prekvapenie.
Knižka je rozdelená do piatich tematických oddielov – sú tu aforizmy o slovách a myslení, o relativite úspechu, o milostných nástrahách, o hĺbke priateľstva, o zradnosti davu či o naliehavosti vzájomnej komunikácie. Z denných, navonok neutrálnych situácií dokáže Hatala vykresať preskakujúcu iskru našej malosti a prízemnosti. Nastavuje nám spomalený záber nášho správania v zrýchlenej súčasnosti. Spoznávame sa v ňom, či chceme alebo nie. Najväčšiu účinnosť dosahuje na miestach, v ktorých zasvieti pichľavý okamih pravdy vychádzajúci z paradoxného javu: „Vraj špinavé peniaze! / Ale najčastejšie / ale najčistejšie práve nimi / ruka ruku myje!“ Hatala je vnímavý a hravý pozorovateľ, jeho periskopickému videniu neunikne ani najmalichernejší prejav nášho zlyhávania, aj keď často skrytého a skrývaného za maskou dobrých úmyslov.
Jeho aforistické cítenie a myslenie je civilné a univerzálne s jemnými odtlačkami našich čias. Napokon povahové črty a vlastnosti človeka sa veľmi nemenia... Hatalove texty sú ako precitnutia z ružových predstáv, sú presné a zasahujúce: „Tak rád by som bol / napríklad optimistom! / Ale kde na to vziať odvahu.“
A treba priznať, že sú to aj precitnutia pravdivé, pričom Hatala nezjednodušuje ani neprikrášľuje, len na malom textovom priestore zrkadlí slzičku smiechu našich životných príbehov. Jeho vtipné postrehy si udržiavajú žiadaný odstup od témy, blysnú sa aj ľahkosťou nadhľadu a tolerancie. Jeho satirická muška nie je vychýlená či prázdna, ale mieri na autentické výjavy z električky, námestia alebo mileneckého objatia. V niektorých jeho aforizmoch výrazne rezonujú konkrétne motívy nedávnej minulosti v milom kontraste so súčasnosťou: „Ani tie rady nie sú, čo bývali: / už nie človek v nich stojí tesne vedľa človeka, / ale diskrétny odstup vedľa diskrétneho odstupu.“ Dá sa povedať, že jeho myšlienky sa môžu aplikovať do každého času a zriadenia, len škoda, že miestami skĺzne do banálnej a nič nehovoriacej polohy: „Nekričte, nie ste tu sami! / okríkol starší pán skupinu / maturantov v električke. / Ale keby sme tu boli sami, / nekričali by sme. Načo?!, / odvetil jeden zo študentov.“ Pre objektivitu však treba priznať, že takýchto hluchých miest nie je v knižke veľa.
Hatalova zbierka vyznieva ako sympatické a ústretové gesto v širšom kontexte súčasnej slovenskej poézie. Takéto posolstvá, aj keď s trpkou príchuťou, sú vždy vítanou dávkou v spektre vážnej lyriky. Texty ozvláštňujú kultivované karikatúry Kaza Kanalu a poetický doslov Dušana Dušeka.
Miroslav Brück
