Vyhľadávanie
Marián Milčák dal svojej najnovšej zbierke básní názov Teserakt, čo je pomenovanie pre štvorrozmernú kocku. Takýto útvar narúša obraz, ktorý sme schopní vnímať – teda klasické trojrozmerné teleso. Z hmatateľného sa stáva abstraktné, narážame na svoje limity, ale zároveň sa posúvame mimo nášho klasického územia a vystupujeme z komfortnej zóny poznaného, čím môže dôjsť k nášmu obohateniu.
Autorova kniha z formálneho hľadiska pripomína ďalší rozmer: nie je delená na žiadne časti a jednotlivé texty predstavujú básne v próze, ktoré sú (až na jednu výnimku – text, s. 25) vizuálne celistvé. Milčák nám týmto spôsobom umožňuje lepšie si uvedomiť súvislosti medzi existenciou 3D sveta, v ktorom sa odohrávajú naše životy, a prítomnosťou ďalšej dimenzie, ktorej sme síce súčasťou, no jej podstata je nám vzdialená.
Úplne inak je na tom zbierka z hľadiska obsahu. Nájdeme v nej odkazy na kvantovú fyziku: „pozorovaným nech sa stane dlhosrstý čierny kocúr s červeným obojkom (takého máme), ale hľadá sa niekto s pozorovacou praxou schopný zaistiť kolaps vlnovej funkcie.“ (wignerov priateľ, s. 15), grécku mytológiu: „posledné, čo som videl priamo, bola para stúpajúca z kúpeľa nahej bohyne.“ (teiresias, s. 19), film: „desil sa staroby a vzťahov. kráľ filmu, bál sa, že si raz nezaviaže šnúrku na topánke.“ (bergman, tystnaden, s. 20), počítačovú hru, život Indiánov: „snívalo sa mi, že bdiem, mĺkvy duch indiána skalpoval tiene, biely bizón, jeden z brániacich sa tetonov, mi v tej istej chvíli na dvoch odľahlých miestach ukázal, kto som: hladujúca líška, bezradná, v hlbokom snehu uprostred nekonečnej pláne.“ (nestálosť, s. 29), biológiu: „drobčík je ako jeden z nás, prežije.“ (lomechusoides strumosus, s. 30), literatúru: „raz večer jedna z bábok povie: vždy, keď sa zdvihne opona, mám pocit, že nami ktosi hýbe, tam vzadu za paravánom sa možno ktosi skrýva.“ (bábky kratšie o hlavu (ivanovi štrpkovi), s. 34), históriu, indické náboženstvo aj filozofiu. Široké spektrum ukazuje, že autor sa snažil otázku preniknutia do štvorrozmerného sveta uchopiť z rôznych polôh, vďaka čomu vytvoril pomerne veľkú množinu načrtnutých odpovedí. Predostiera nám viaceré uhly pohľadu, ktoré si môžeme vyskúšať a cez ne si stavať komplexnejší obraz prezentovanej sústavy.
Hodným pozornosti je aj spôsob, akým Milčák s odkazmi pracuje. Slúžia mu ako odrazový mostík v snahe o priblíženie podstaty existencie. Príkladom sú verše zo spomínanej básne wignerov priateľ, ktorá sa končí nasledovne: „v podstate teda potrebujeme nekonečné množstvo priateľov, aby sme zaistili kolaps predchádzajúcej vlnovej funkcie. na konci tohto nekonečného radu je pozorovateľom kozmické vedomie a pozorovaným kocúr, ktorý v paralelnom vesmíre môže mať žltý, čierny, strieborný či zlatý obojok, alebo byť bez obojka a ticho priasť v náručí boha.“ (s. 15).
Základným textom celej knihy je bezmenná báseň venovaná Jakubovi. V nej sa mu lyrický subjekt prihovára: „premôž spánok, i napriek bolesti maľuj, čo nevidíme: namaľuj teserakt, možno už vieš, si iba médium, sprostredkovateľ, čokoľvek podstúpiš, neuchopíš celok“ (s. 40). Autor v nej koncentruje celú cestu, na ktorú sa v zbierke vydal: sprostredkuje nám úlomky, ktoré síce vzdorujú ako celok, no potenciál majú i samy o sebe. A hoci Milčák spomína aj pochybnosti: „možno som písal, len čo mi bolo vyznačené, už na začiatku oklamaný knihami, úskokmi jazyka, trópmi a figúrami, hľadaným významom“ (s. 44), Teserakt ponúka funkčné prelínanie vedeckej a filozofickej roviny. To ústi do záverov nenaviazaných iba na určité oblasti ľudského bádania, ale na hľadanie vo všeobecnosti, a uplatniteľných v súkromnej sfére každého čitateľa a čitateľky, kde majú potenciál sa ďalej formovať.
