Vyhľadávanie
Kniha O druhej v malej telocvični redaktorky a spisovateľky Tone Revajovej vznikla (ako autorka v rozhovoroch, ale aj vo venovaní priznáva) na základe príbehu jej deväťročného vnuka Richarda, ktorý sa ako skúsený futbalista rozhodol pomôcť svojej detskej láske a kamarátke s tanečným vystúpením. Ako jediný chlapec sa ocitol v celom muzikálovom školskom zoskupení.
Revajová formou ja-rozprávania rozpráva príbeh o tretiakovi Dankovi, ktorého mama je v nemocnici. (Takmer tretina knihy sa venujeme tomuto problému, ktorý v podstate ani problémom nie je. Z textu vyplynie, že ide len o operáciu ruky, čo sa však čitateľ dozvie až neskôr.) Z chlapca sa napriek športovým vlohám stane trocha netradične tanečník. A práve pôsobením v čisto dievčenskom kolektíve nachádza ďalšie uplatnenie a iný rozmer svojej osobnosti.
Kniha pripomína školské časy konca minulého tisícročia. Hlavní hrdinovia a hrdinky sú deti, ktoré žijú aktívne, nesedia pri televízore alebo počítači. Detský svet je v symbióze so svetom dospelých; teda, aspoň sa o to snažia. Chcú byť hrdinami vlastných rozhodnutí. Postavami sú ľudia s dobrými vlastnosťami. Dej sa odohráva na jednej slovenskej škole, ktorá je v podstate rovnaká ako akákoľvek iná.
Revajová inklinuje k jazyku, rečovému prejavu a konaniu svojich detských postáv tak, ako to mohla vnímať počas svojej mladosti: „decká sa trúsia na obed“ (s. 22), chlapec „cifroval okolo lopty“ (s. 23), „spolu si nás odnesie spánok“ (s. 57), „mráz už útočí iba v noci“ (s. 74).
Všetko dopĺňa humor a múdrosť autorky, ktorú vkladá do reči a konania hrdinov.
V súčasnom svete je však knižka miestami stratená a nepôsobí hodnoverne. Je to výberom jazykových prostriedkov i spomínaným myslením a konaním detí. Všetko je príliš pekné, pozitívne, každý je spokojný a aj keď je nespokojný, tak to nejako zvládne, neprichádza žiadna pochmúrnejšia myšlienka. O druhej v malej telocvični vyznieva tak napriek tomu, že ide o príbeh podľa skutočných udalostí, ako rozprávka (mama príde z nemocnice, Danko je rovnako úspešným športovcom ako tanečníkom, je obľúbený v kolektíve dievčat a má pochopenie a úctu chlapcov jeho veku). Neexistuje tu vyslovene záporný prvok (negatívnym aspektom je možno iba nemocnica a chrípkové obdobie, ktoré nedovoľuje byť hrdinovi fyzicky s mamou, tak si telefonujú).
Pozitívom knihy je autorkin cit pre vtip a situačnú komiku. Ten nie je vynútený, ale presne zasadený na miestach, kde sa skvele hodí a ozvláštňuje dej: „Dedo bol na obede bez kľúča aj minulý týždeň. Požičali mu rezervný z kancelárie a zabudol ho vrátiť. Vyzerá to, že môj dedo už dosť potrebuje, aby zaňho rozmýšľal niekto iný... Lebo v byte už bolo kľúčov dosť... Kedy dedo zabuchol ešte aj moje kľúče, z toho by už naozaj mohol vzniknúť problém. ‚Požiarnici a tak?’ spýtal som sa. ‚Kľúčová služba,’ povedal oco. ‚Štyridsať eur a tak.’“ (s. 92 – 93)
O ilustrácie sa postarala Daniela Krajčová. Obrázky sú pestré, plné farieb a života, niektoré pôsobia až kolážovo. Na malom priestore dokáže Daniela Krajčová pôsobivo skombinovať kresbu i maľbu, pričom jej ilustrácie sú plné detskej hravosti a fantázie.
