Vyhľadávanie
Čitatelia poznajú Máriusa Kopcsaya nielen ako novinára, ale aj ako plodného prozaika. Je autorom viacerých románov a zbierok poviedok (Kritický deň, Domov, Veselé príhody z prázdnin, Mystifikátor a ďalšie). Jeho literárnu tvorbu nemožno vnímať ako druhoradú či vedľajšiu, o čom svedčí aj nejedno literárne ocenenie a preklady jeho diel do viacerých jazykov, okrem iných do nemčiny, poľštiny a arabčiny.
Román Stena začal M. Kopcsay písať koncom osemdesiatych rokov, ešte v období komunistického režimu. Text dozrieval pomaly, obohatil sa o skúsenosť s hrozbou nacionalizmu v deväťdesiatych rokoch 20. storočia a do svojej finálnej podoby sa vykryštalizoval až po dvadsiatich piatich rokoch. Je v ňom teda metaforicky zašifrovaná mozaika slovenských dejín takmer troch ostatných desaťročí a vzhľadom na geopolitickú situáciu musíme konštatovať, že je až hrozivo aktuálny.
Hlavná postava románu Mehony, skľúčený akútnym nedostatkom iných možností, čaká na zmenu, hľadá odpovede na otázky o vlastnom šťastí a naplnenosti a dokonca na okamih uverí, že by mohol byť súčasťou tvorby dejín. Ostrov C, kde Mehony žije, je roky rozdelený vysokým múrom a jeho severnú časť ovláda ľudový režim. Krajina má typické črty totalitného režimu od fašizmu, komunizmu až po skorumpovanú kvázidemokraciu. S mottom „zlo sa dá šíriť zadarmo, ale na vojnu treba prachy“ požiera ľudový režim vlastných ľudí a sníva o zrodení kompletného človeka. Mehony však do tejto mašinérie akosi nepasuje a vzdorovito si hľadá inú cestu ako službu ľudu, ktorá ohrozuje jeho subjektívnu identitu.
M. Kopcsay vystaval svoj ostatný román metaforicky a pre jeho konkrétnu interpretáciu ostáva čitateľovi pomerne široký priestor. Odkrýva schopnosť totalitných režimov reinkarnovať sa a nečakane sa znovu objaviť v ešte obludnejšej podobe.
Stena je príbehom na hranici sci-fi, v ktorom Mehony naráža na kolektívnu absurditu a snaží sa nájsť si miesto pre vlastnú existenciu v čase, keď všetci na ostrove „chcú byť kompletní, ba nadkompletní, aby mohli viac a lepšie pracovať a bojovať“. Osciluje medzi armádou, továrňou Technokrach a blázincom. Desí ho sedemmetrový múr ľudovej armády, dvadsaťpäťmetrový múr ľudového blázinca, dokonca aj všadeprítomný múr vlastného strachu, ktorý sa nedá ani preliezť, ani podliezť, ani obísť. Práve ten delí Mehonyho od toho, aby konečne našiel „svet, v ktorom by chcel naozaj žiť“. V príbehu rezonuje pocit vykorenenia, ale napriek tomu ani zďaleka nepôsobí skľúčene, práve naopak, je prešpikovaný autorovým decentným humorom a komickými postavičkami, zdôrazňujúcimi absurditu deja.
