Recenzia
26.09.2011

Slovenka na kvadrát – Stanislava Chrobáková Repar – Nikde doma, všade svoja

Nikde doma, všade svoja

Bratislava – Banská Bystrica, OZ Vlna − Drewo a srd 2011

Doterajšie knihy S. Repar vniesli do slovenského literárneho aj literárnovedného diskurzu inovatívne až (v dobrom zmysle) kontroverzné témy a spôsoby ich uchopenia. Autorkine písanie sa vyznačuje narúšaním zaužívaných (i rodových) stereotypov: v textovej štruktúre aj v myslení, čím podnecuje naše uvažovanie v a o literatúre. Je preň typické ambivalentné a hierarchické videnie narúšajúce binárne opozície. Autorka vnáša dialóg tam, kde často vládne monológ. Nastavuje nám súčasnú (i v zmysle reflexie a tvorivého uplatnenia aktuálnych filozofických a spoločenskovedných teórií) ruku, ktorá vyrastá z konkrétnej jednotlivkyne.

Načrtnuté platí aj pre recenzovanú knihu. Autorka otvára slovensko-slovinský dialóg, vyjadruje sa o témach, ako náboženské a kultúrne konflikty, problémy migrácie, rodová nespravodlivosť, neoliberalizmus, multikultúrnosť, viacjazyčnosť. Približuje nám slovinskú realitu, ktorá vchádza do riadkov cez hravú lexikálnu dvojjazyčnosť, zmyslovo zachytenú atmosféru a hlavne prostredníctvom hrdinky s autentickým nadhľadom na pobyt v Slovinsku − s presahmi na Slovensko a inde. Repar nazerá na situáciu v Slovinsku kriticky, súčasne neobchádza pozitíva, ktoré jej pobyt v krajine jej manžela ponúka. Tým, že kniha má priznane autobiografický charakter, prehlbuje sa miera organického napojenia reflektovaných tém na vlastný osud: to, o čom autorka píše, zažila, a práve preto to dokáže vierohodne, živo (ironicky, rozhnevane, poeticky atď.) textovo spracovať. Čitateľky a čitatelia s predstavou klasickej prózy budú konfrontovaní s novými témami, no aj človek, ktorý je v daných okruhoch udomácnenejší, bude vystavený provokačnému uvažovaniu. Autorka sa nebojí riskovať, pomenúva javy pravým menom, súčasne bez toho, aby kohokoľvek urážala. Naopak, rozhorčujú ju práve neprávosti a nízka miera vzájomného rešpektu. Nesúhlasím s každým jej názorom: napr. na časť súčasnej poézie. Jej argumenty a spôsob ich podania ma však vyrušili z pevných názorových rastrov a inšpirovali moje stanoviská preveriť. Niektoré zostali zachované, iné sa na čas ohli. Podstatou zostáva, že kniha núti k účasti a postoju.

Ešte podstatnejšie je to, že je kvalitne napísaná. Len výnimočne sa vyskytne kaz typu rušivá zdrobnenina „papkali“. Občas som mal pocit moralizovania, no protagonistka je rovnako prísna voči sebe. Chvíľami prílišné upozorňovanie hrdinky na svoje pracovné aktivity je tiež vzhľadom na nepomer medzi vynaloženým úsilím a výsledným ohodnotením ľudsky pochopiteľné a súčasne relativizované seba/iróniou alebo sympatickým povzdychom namiesto sťažovania sa. Navyše, zdanlivá sebastrednosť je skôr funkčným obohatením nazeranej reality o svoj („jej“) postoj. Prevažne esejisticko-reflexívny štýl písania tohto „autofiktívneho“ denníka, v ktorom sa rozostrujú druhovo-žánrové rámy i prostredníctvom konštruktívneho zapájania básní či korešpondencie, hľadanie a nachádzanie invenčných spôsobov záznamu tak na úrovni menších textových jednotiek, ako aj v rovine knihy ako celku, to všetko spolu s povedaným robí z textu knihu, akých je u nás málo.