Vyhľadávanie
Naši na Východe
Pavel Mičianik
Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu II (1941 – 1944)
Banská Bystrica, DALI-BB 2008
Táto kapitola našej novšej histórie sa nám desaťročia podávala prinajlepšom v skreslenej podobe či skôr sa cudne obchádzala. Účasť slovenskej armády na východnom fronte po boku wehrmachtu nás nenapĺňa hrdosťou, ale nedá sa s ňou ani vyrovnať paušálnym, nereflektovaným zatratením či redukovať ju na dezercie, presnejšie zbehnutia na druhú stranu. Ako ukazuje historický výskum, na ktorý sa opätovne (vlani vyšiel prvý diel) podujal P. Mičianik, nedobrovoľní účastníci ťaženia proti boľševizmu sa usilovali najmä o jedno: podľa možnosti bez úhony sa čo najskôr dostať domov. Viac ako poldruha tisícke z nich sa to nepodarilo, čo je počet, aký sa nám v čase mieru vidí priam desivý a v nijakom prípade sa nerelativizuje ani v porovnaní so stratami, aké utrpeli Maďari alebo Rumuni.
Zaisťovacia divízia (ZS) mala pôsobiť na územiach, ktoré dobyl wehrmacht, pričom Nemci pokladali Slovákov iba za relatívne spoľahlivých. Podozrievavosť vyvolávali ich kontakty s miestnym obyvateľstvom, napriek opakovaným zákazom a hrozbám najmä s mladšími príslušníčkami nežného pohlavia, hoci nejedna z nich slúžila partizánom ako spojka. S nedôverou však na nich, na ich očividný nedostatok odhodlania bojovať hľadeli aj ideologicky školení partizáni. Tých si zas naši získali jedlom a odevom, neraz im pomohli ujsť zo zajatia. Na revanš očakávali jediné: že v prípade zrážky partizáni ušetria ich životy.
Táto spolupráca však vonkoncom nebola „taká samozrejmá a zďaleka nie taká častá a systematická, ako to po vojne prezentovala komunistická propaganda“, ani zmýtizovaný kapitán Nálepka nebol nijaký puncovaný komunista. Na viacerých miestach sa slovenskí vojaci stali obeťami ukrutných masakrov, partizáni popravili i nejedného z prebehlíkov, ďalší si to na druhej strane rozmysleli a radšej sa vrátili. Mimochodom, dolapený dezertér nielenže nebol postavený pred poľný súd, a zvyčajne ho prosto vrátili k jednotke. Iní sa medzi partizánov dostali ako zajatci a promptne sa pokúsili o útek, neraz úspešne. Tak či onak, sotvaktorý bojoval z presvedčenia.
Keď sa po stalingradskej bitke front pohol na východ, dezercií pribudlo. Ani teraz neboli motivované jednoznačne ideologicky, lež z takých prozaických príčin, ako bol neustále odkladaný odchod domov alebo naopak túžba ostať s milovanou. Istú úlohu zohrala naivne vyznávaná idea slovanstva i nanajvýš idealizované predstavy o živote v Sovietskom zväze.
Dnešná slovenská armáda sa k odkazu svojej rovnomennej predchodkyne nehlási práve tak ako povedzme bundeswehr k wehrmachtu. Ani toto by nám však nemalo brániť, aby sme počínanie príslušníkov ZS neocenili v jednotlivostiach, takisto podľa vzoru bundeswehru, udatnosť a prekvapujúcu šikovnosť, akú prejavili, keď išlo o život, napríklad pri odrážaní tankových útokov. Mladý banskobystrický historik poskytuje na to nemálo podnetov opierajúc sa o dôkladnú rešerš a bohatstvo obrazového materiálu (napriek neveľmi kompetentnej redakcii a miestami neobratným formuláciám).
Nájdu sa dokonca prekvapujúce paralely, napríklad so súčasným pôsobením našich jednotiek na Balkáne. Tie pomáhajú pri obnove krajiny podobne ako voľakedy železniční pionieri na Ukrajine, ktorí sa uberali v stopách postupujúceho frontu. Pravda, s nie nepodstatným rozdielom: výsledok ich úsilia ponajviac vzápätí vyletel do vzduchu.
Ľudovít Petraško
