Vyhľadávanie
Len čo vyjde v Taliansku nová kniha spisovateľa Paola Giordana, po krátkom čase sa objaví u nás v slovenskom preklade. Platí to aj o jeho poslednom diele Tasmania, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Slovart v preklade Márie Štefánkovej. Za týmto neutrálnym geografickým názvom sa skrýva autorov strach z toho, akým smerom sa uberá vývoj života ľudí na našej planéte.
Sleduje ho po troch dejových líniách. Prvá sa venuje súkromnému životu rozprávača, ktorý viacerými biografickými údajmi naznačuje, že sa za ním skrýva autor. Je to tak trochu kronika toho, čo prežíval a videl okolo seba v rokoch 2016 až 2022. Druhú tvoria jeho priatelia, ich práca, životné príbehy a vzťahy s partnermi. Tretia sa zaoberá stavom sveta, zmenami klímy, ich dosahmi na prírodu a počínaním ľudí, ktorí sa nevedia správať ohľaduplne ani medzi sebou, ani k prírode.
Rozprávač je vyštudovaný fyzik, ktorý sa dal na spisovateľskú dráhu. Volá sa Paolo a píše román o atómovej bombe, ale napreduje len veľmi pomaly. Zbieranie podkladov je možno príležitosť, ako uniknúť pred problémami v osobnom živote. Vzal si ženu, ktorá je od neho o niekoľko rokov staršia a má syna z prvého manželstva. V takejto rodine si spisovateľ pripadá ako náhodný spolubývajúci. O svojom vzťahu s manželkou sa vyjadruje veľmi opatrne, podobne ako o pokusoch narušiť rutinu v citovom živote náhodným sexom. Dobrou príležitosťou, ako sa vyhnúť nepríjemným otázkam, je odísť a cestovať po svete pod zámienkou, že zbiera materiál pre knihu. Jednou z jeho zastávok je aj Bratislava, ktorú Giordano naozaj navštívil, keď bol predstaviť svoju predchádzajúcu knihu.
Druhou možnosťou, ako sa vyjadriť k medziľudským vzťahom, je hovoriť o priateľoch. Niektorých pozná ešte zo študentských čias, ako napríklad Giulia, ktorý vedie nekonečný zápas s bývalou manželkou o to, aby sa mohol stretávať so svojím synom. Giulio ho počas návštevy v Paríži, kam prišiel na konferenciu o klimatickej hrozbe, zoznámi s ďalším fyzikom Novellim, ktorý sa venuje výskumu oblakov. Ako klimatológ vidí budúcnosť života na zemi veľmi čierne. Keby bolo najhoršie, uchýlil by sa do Tasmánie. Giulio sa nakoniec rozhodne odísť do Južnej Afriky a zapíše sa na rangerský kurz v Krugerovom parku. Novelli spochybní úlohu žien vo vedeckom poznaní a dočká sa všeobecného odsúdenia. Nikto z kolegov ho nepodporí. Ani Paolo na to nenájde odvahu.
Medzi priateľov možno zaradiť aj pokrokového farára Karola, s ktorým sa zoznámil na predmanželskom kurze. Ten sa zaľúbil do mladej študentky, ktorá jeho city opätovala, no postupne sa jej záujem vytratil. Karol si to nechce pripustiť, ich lásku vníma ako spojenie z iného sveta. Našiel si aj teologické zdôvodnenie. Boh pre neho nič neznamená, ale Ježiš áno: „Vlastne, až keď som sa prestal znepokojovať o Boha, začal som naozaj veriť v Krista. Chápať Krista. Telo a krv.“
Súčasťou textu sú aj úryvky z pripravovanej knihy o bombe. Hovoria o jej tvorcoch i o hroznom utrpení ľudí, ktorí sa stali jej obeťami. Knihu píše vedec a zaujatie predmetom výskumu môže viesť u vedca ku krokom, ktoré sú pre ostatných nepochopiteľné. Napríklad otec Giuliovej manželky, chemik, dal svojej dcére meno Cobalt a synovi Telur. Aj Paolo pri úvahe nad faktom, že pri výbuchu bomby v Hirošime sa tisícky ľudských tiel premenili na popol, rozmýšľa, či by sa miliardy atómov, ktoré po spopolnení neprestávajú existovať a v podobe radiácie vyžarujú do vesmíru, nedali v budúcnosti správnymi nástrojmi zachytiť a vrátiť tak mŕtvym osobám podobu i myšlienky. „Bolo by to to, čomu v inom kontexte hovoríme ‚duša‘?“ Vedecká predstava nesmrteľnosti nie je veľmi povzbudzujúca, no sám autor priznáva, že píše o tom, čo ho rozplakalo.
