Vyhľadávanie
Smutné čítanie alebo O psovi a palici
Ivan Stodola: Smutné časy, smutný dom
Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2005
Úvod Ivan Kamenec, Kveta Dašková
Epilóg Ján Ferenčík
Dramatik a významný lekár, bojovník proti tuberkulóze, vysoký štátny úradník Ivan Stodola sa na Vianoce roku 1951 ocitol bez vysvetlenia za mrežami. Napokon ho po jeden a pol roku čudesného útrpného vyšetrovania odsúdili podľa rakúsko-uhorského zákona, vo vtedajšej legislatíve už dávno neplatného. Po dvadsiatich troch mesiacoch ho totalitná mašinéria na základe amnestie podmienečne prepustila na slobodu. V roku 1967 mu tá istá moc, pravda, v inej garnitúre, udelila titul národného umelca. Avšak keď v tom istom roku Stodola priniesol knihu do vydavateľstva, mnohí nad ňou krútili hlavami ako nad príliš ostrou. Napokon kniha vyšla, ale zase až v dozvukoch uvoľnenia – v roku 1969.
Možno len súhlasiť s literárnym kritikom Jozefom Bžochom, že Stodolova kniha patrí do okruhu osobných svedectiev o neprávostiach minulého režimu. Stodola opísal pomery vo väzenstve tých čias (akosi nesedí výraz nápravno-výchovné zariadenia) bez zbytočného bolestínstva, avšak pokojne a objektívne. Bez skutočnej viny zavreli človeka a hľadali, čo by naňho našili. Stodolova neveľká knižka sa číta o to smutnejšie, že čitateľ má možnosť porovnávať: aj dnes sa na ľudí vo významnejších funkciách našíva celý rad káuz... Často je dôvodom iná politická príslušnosť, ešte častejšie obyčajná ľudská závisť. Samozrejme, sú ľudia, ktorí sa priživujú, s nimi sa zvezú aj nevinní – a možno ešte častejšie ako vinní. Kto chce psa biť, palicu si nájde.
V knihe nájdeme viacero zaujímavých postrehov, ktoré si Stodola zapamätal a neskôr zapísal aj z lekárskeho a etického pohľadu. O prelínaní literatúry a skutočného života v tvorbe Ivana Stodolu svedčí aj fakt, že v ťažkých chvíľach uvažoval, či nemá nasledovať príklad ústredného hrdinu hry Jožko Púčik a jeho kariéra a priznať sa, hoci nevinný, len aby mal pokoj... Keď hru písal, netušil, že sa niekedy sám ocitne pred podobným rozhodnutím. Nakoniec neľudským vyšetrovateľským praktikám nepodľahol. Dielko Smutné časy, smutný dom potvrdzuje, že aj keď na rozdiel od autorových dramatických hier nie je veselé, Stodolove veselohry rozprávajú aj o veľmi vážnych veciach. Len prečo ich už veľmi dlho na našich scénach nehrajú...?
Michal Schuster
