Vyhľadávanie
Mariana Čengel Solčanská: Jánošík
Bratislava: Ikar, 2019
Ospravedlňujem sa za konotáciu s háčikom, ale to je presne to, čo dostanete od Jánošíka Mariany Čengel Solčanskej, ktorý sa prebojoval medzi finalistov ceny René 2020 – Anasoft litera gymnazistov. Typické, klišéovité, prototypové asociácie – v rámci obrazov, dialógov, situácií, pozadia postáv – všeobecne spájané s historickou osobou, ako i legendou Juraja Jánošíka. Čengel Solčanská, režisérka viacerých úspešných filmových titulov, sa zaraďuje už i medzi spisovateľov, a to od vydania jej prvého románu Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Román, ktorý vznikol po nakrútení rovnomenného filmu, sa však na rozdiel od Jánošíka niesol ďaleko od gýču a preexponovanosti. Zrejme to súviselo s duchovnejšou konštrukciou celého príbehu alebo, jednoducho, to bola téma, ktorá autorku premkla intuitívne, spontánne a bez spoločenského nátlaku – predsa len, mních Cyprián nesvieti v našich dejinách ako národný hrdina.
Vôbec neprekvapuje, že do histórie Uhorska a zbojníčenia sa pustila práve Čengel Solčanská. Jej literárna tvorba sa zameriava vyslovene na historické romány a tie najvýznamnejšie historické osobnosti (jej druhý román vykresľuje M. R. Štefánika). Ako sa však pozrela na toľkokrát spracovaného Jánošíka? Jej prioritou sa (úmyselne? mimovoľne?) stala potreba šokovať čitateľa. Podať čo najinovatívnejší obraz, zbaviť národnú legendu pozlátka a iracionálneho, naivného zvelebovania. V tomto prípade pojem najinovatívnejší znamenal – čo najkrutejší, najbrutálnejší, najzverskejší. Lenže priveľa šokovej terapie na jednom mieste sa rovná žiaden šok. Autorka týmto chcela dokázať, že Jánošíka definuje relatívne hrdinstvo, chcela ho zľudštiť. To je, samozrejme, pri podobných témach viac ako vítané, avšak vo finálnom výsledku Jánošík vyznieva tak veľmi negatívne, až máte dojem, že išlo výlučne o minimalizovanie akéhokoľvek Jánošíkovho podielu na pozitívnych udalostiach tej doby. Psychologický prerod jeho postavy z obete na tyrana, jednoducho, nezvládla.
Je dobré, že sa v slovenskej kinematografii a literatúre niekto zameriava vyslovene na „veľké“ veci a žánre. Ba je úžasné, že je tu niekto, kto poľuje na historické témy a láka ho ich znovuzrodenie či nápaditá (aktuálnejšia) transformácia. Čengel Solčanskej sa však aktualizácia dobových problémov i odlepenie hrejivej náplasti z rán slovenskej histórie v podobe nanajvýš kladnej národnej legendy – Jura Jánošíka – vymklo spod kontroly. Akoby mala pred sebou zoznam aktuálnych tém, ktoré sa musia nejako – hocijako – dostať aj do témy slovenského národného hrdinu.
Vynára sa ešte ďalší zvláštny kľúč, ktorým sa Čengel Solčanská rozhodla otvoriť, sprístupniť, poľudštiť dávne dejiny dnešnému čitateľovi – prepojiť všetko, čo sa v danom období vyskytlo. Takže tu nájdeme aj objavenie nezhnitého tela Žofie Bosniakovej, protihabsburské povstania, prešovské jatky, Červený kláštor, ktorý plní i funkciu metatextovú – odkazuje na autorkin prvý román, dokonca aj konkrétne postavy zo spomínaného románu. A to je posledný prvok, ktorý do značnej miery narušil čistú príbehovú linku. Tušenie osudu postáv, o ktorých vieme buď z románu/filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi, alebo z histórie. „Čo z nich bude (z Jánošíka a jeho súrodencov, pozn, red.)?“ pýtala sa niekedy Anča svojho muža, keď sledovala vlastné deti, ako rastú, mocnejú a prežívajú. (s. 30) / „Na holiach ohne horia,“ povedal vtedy (Jánošík, pozn. red.) zvyčajne otcovi, ktorému zrak neslúžil tak dobre ako kedysi. „Nedívaj sa ta,“ dostal zakaždým rovnakú odpoveď. (s. 43) Možno to nazvať i desivejšie – ide o patetické náznaky rozprávača, ktorý vie, akú znalostnú bázu má čitateľ o osudoch historických postáv či udalostí. Máme sa dívať na dejiny s časovým odstupom (autorka aj v pásme rozprávača, aj v pásme postáv využíva pojmy, ktoré v danej dobe neexistovali), aby sme krútili hlavami a kričali na postavy: „Nie, ty netušíš, čo ťa čaká! Nerob to!“
Z vítaného nového a odlišného postoja k Jurajovi Jánošíkovi Mariany Čengel Solčanskej, režisérky a spisovateľky, ktorá vie a mala aj v tejto téme predpoklad (pod)chytiť dejiny atraktívnym obrazom i slovom, však ostal hybrid aktuálnych tém, krvavej histórie, výsostne patetických a prototypových scén – takých, aké pri veľkej legende adekvátne nepresvetlenej historickými prameňmi očakávate.
