Vyhľadávanie
Etela Farkašová
Stalo sa
Bratislava, Aspekt 2005
Dve krátke slovká z názvu novej knihy by mohli by byť aj návodom na jej čítanie. Bude to čítanie cez kategóriu pamäti, s ponorom do spomienok, s pohľadom zakotveným v minulosti. Pre mňa myšlienkovo aj v blízkosti tej línie, v ktorej čítam Svetlú komoru Rolanda Barthesa a iné texty. Blízkosť evokuje spôsob, akým sa autorka zmocňuje témy, sledujúc potrhané nitky ľudských spomienok, spomienok verbálnych, ale i tých, ktoré sú reakciou na zmyslové podnety. Spomienky fotografií a záznamov, všetko v kratučkých, letmých útržkoch, prekrývaných novými spomienkami, či spomienkami na spomienky. Útržky autorka splieta do jednej pevnejšej nite príbehu, no ten už ponúka ďalšie možnosti prečítania.
Mottom Farkašovej textu zaznamenávajúceho dcérino prežívanie posledných dní a mesiacov spoločného bytia s matkou, sú slová francúzskej spisovateľky Annie Ernaux z knihy Žena: „…ak sa chcem maximálne priblížiť k matkinmu životu, k pravde o ňom, musím sa o to pokúsiť cez literatúru…“ Cesta cez literatúru, ktorú si obe autorky zvolili, aby sa vyrovnali so stratou najdrahšej osoby, je cestou „homo scribensa“. Pre spisovateľa je písanie prirodzeným a legitímnym dotykom so skutočnosťou. A vypísať sa zo žiaľu asi nebude len hľadaním pravdy matkinho života, svedčí možno ešte viac o úsilí pochopiť matkinu smrť. „Záznamy, zase záznamy, potreba vypísať sa zo smrti, tak ako sa zvyčajne usilujem vypísať zo života...“
Farkašová je autorka filozofizujúceho zamerania s rozpísaným perom, ktorým vie aj veľmi zložité myšlienky podať jasne a zrozumiteľne, zakomponúvajúc ich do vnútorného monológu preskakujúcich myšlienok. Z textu sa dá vycítiť jej vnútorná dilema pri rozhodovaní o práve nazrieť a nechať nazrieť (tak či onak, kniha zverejňuje…) do hlbších, ba až intímnych zákutí vzťahu dcéry k matke. Chce byť otvorená, no ostáva delikátna, chce preniknúť na koreň veci, no uprednostňuje ľahké vzdušné prelety… Naznačená rozkolísanosť odzrkadľuje pocity človeka pri veľmi intenzívne prežívanom citovom zúfalstve, no je zároveň aj spôsobom prepátrania sa k hľadaným existenciálnym pravdám.
V modernej slovenskej literatúre máme vydarené dielo v žánri rozpomínaní, vyvolaných prudkou citovou nedostatočnosťou po matkinej smrti. Ide o novelu Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch Pavla Vilikovského. Text napísaný mužom oproti textu napísanému ženou. Iste by bolo zaujímavé porovnať ich práve z tohto hľadiska. Autor, aby sa vyrovnal s ťaživou realitou existencie, v ktorej už nemá matku, ju v literatúre dokonca zavraždí… A autorka svoj duševný stav v texte necháva doznievať pomedzi spomienky a tiché výčitky.
„Zavše mi pred zaspaním napadá otázka, či by sa mi žiadalo písať o nej, kúskovať jej život, premieňať ho na fragmenty, keby nebolo tohto pomalého, tajomnosťou zahaleného prechodu od bytia k nebytiu, premeny, ktorá sa stáva súčasťou mojej každodennosti, no ktorá ma zároveň od nej zvláštnym, doteraz nepoznaným spôsobom vzďaľuje, vychyľuje do neznáma, ktorou akoby som presahovala svoju vlastnú existenciu,“ uvažuje nad svojimi záznamami Etela Farkašová. Z úvah sa vzápätí necháva vytrhnúť drsnou realitou každodennej opatery smrteľne chorého človeka.
Názov knihy Stalo sa evokuje, že sa niečo uzatvorilo, skončila sa niečia minulosť, jeden ľudský život. V skutočnosti je však text Etely Farkašovej otvorený, „hnetie“ (autorkin termín na literárnu tvorbu) sa v ňom niť života, v ktorej splývajú začiatky a konce a prechádzajú z jednej formy do druhej: „V zošite sa opakovali vety, ku ktorým sa rada vracala: o energetických väzbách, o vesmíre so všetkými organizmami, ale aj s neživou hmotou, o JEDNOM ako o podstate bytia ako celku, z ktorého vznikajú súčasti, vydelia sa z neho a potom sa do neho opätovne navracajú, večný kolobeh bytia, kruh, nekonečne veľa vzájomne prelínajúcich kruhov, všetko, o čom mi tak rada rozprávala, keď sa usilovala vštepiť mi vieru v silu tohto celku…“ Text teda hovorí o smrti ako prahu, ktorý možno prekonať – pomocou viery vo vyšší princíp, cez text ako priblíženie sa k nej – alebo prinajmenšom zbaviť sa strachu z neho.
Etela Farkašová v posledných rokoch čoraz nástojčivejšie smeruje k rozsiahlejším a kompaktnejším celkom, akoby mala potrebu vyrozprávať, podeliť sa o a ľudskú skúsenosť, ku ktorej dospela. Jej humanistické posolstvo napájajúce vedomie kontinuity ženskej línie v našej spoločnosti sa stretlo v knižnej edícii Aspektu s kongeniálne naladenou redakciou. Túto ľudskú, citlivo napísanú knihu rozhodne odporúčam do pozornosti čitateľov.
Eva Maliti-Fraňová
