Vyhľadávanie
Stred ako hodnota
Mária Bátorová
Stred
Ikar 2010
Zhodou okolností som paralelne čítala román Márie Bátorovej Stred a odbornú prácu o pamäti, v ktorej sa zdôrazňovala myšlienka, že pamäť (akákoľvek, individuálna či spoločenská) sa priživuje (aj) na imaginácii, a preto „sa rodí každý deň nanovo“, a vždy do istej miery závisí od subjektu a okolností rozpamätávania. Azda aj pod vplyvom tohto paralelného čítania som vnímala román M. Bátorovej predovšetkým ako sugestívnu panoramatickú výpoveď o (histo rickej) pamäti, a to pamäti znásobenej, prezentovanej v postupne odhaľovaných príbehoch viacerých protagonistov a protagonistiek románu. Autorka sa totiž podujala na neľahkú úlohu vrátiť sa prostredníctvom románového žánru k našej nedávnej minulosti, k dvom jej kľúčovým udalostiam viažucim sa na roky 1968 a 1989.
Na tieto návraty nazerá optikou súčasnej doby (zároveň však viacgeneračnou optikou sprítomnenou najmä sympatickými postavami bývalej disidentky Barbary a jej vnučky Helgy, samostatne mysliacej intelektuálky), čo jej dáva dobrú príležitosť na komparácie, prehodnocovanie, podnecovanie k hľadaniu nových zorných uhlov, interpretácií. Rozkrývaním širšieho spektra pohľadov neusiluje však o smerovanie k jednej, univerzálne platnej pravde, ale prenecháva priestor na (rôznorodé) subjektívne skúsenosti a ich autentické reflexie, čím dáva vyniknúť zložitosti (a sčasti aj nejednoznačnosti) samých udalostí i spôsobov ich vnímania, chápania a prežívania.
Román situovaný do intelektuálsko-umeleckého prostredia súčasnej Bratislavy prináša pohľady na spoločensko-politické dianie v našom prostredí v posledných desaťročiach. Autorka na osudoch postáv ilustruje prudké spoločenské premeny, ktoré ich zasahujú v mnohých privátnych i pracovných oblastiach a ak ich na jednej strane oberajú o istoty, a tým aj istým spôsobom ohrozujú v zaužívanom spôsobe existencie, na druhej strane predstavujú výzvy zmobilizovať sa a aktívne reagovať na nové možnosti uplatnenia. Ako som naznačila, v románe ide o širšie spektrum pohľadov a názorov, determinovaných profesionálnou, ale aj ideovou a svetonázorovou orientáciou, prirodzene, aj mentálnym typom a osobnou empíriou jednotlivých postáv. Artikulované sú v hojných diskusiách, neraz až iskriacich polemikách o charaktere doby, spoločnosti, jej historických skúsenostiach a ďalších víziách. Je to román dialogický, plný reflexií, dochádza v ňom k permanentným výmenám názorov, argumentov, pričom takmer vždy je prítomná „dvojoptika“ súčasnosti a retrospektívy. Autorka jej používaním vysvetľuje mnohé z určujúcich motívov konania protagonistov.
Román zahŕňa viaceré sociálno-politické motívy, ktorým Bátorová venovala pozornosť už predtým v krátkych prózach (resp. v odborných štúdiách a esejach), či už je to kritika totalitných režimov, (nielen vnútorná) emigrácia alebo vyrovnávanie sa s novými podmienkami a sociálnymi rozpormi, napätiami, ale aj motívy psychologické, najmä emocionálne (rodinné, manželské, partnerské, priateľské vzťahy).
V prvom pláne je román aktuálny návratom k ponovembrovej atmosfére a je seizmografom podstatných premien názorového spektra, ktoré priniesla revolúcia v roku 1989, zároveň – vymykajúc sa čierno-bielej schéme – je aj „nanovo sa píšucou pamäťou“ nádejí, z ktorých časť stroskotala, pamäťou niektorých naivných očakávaní, ktoré sa nemohli naplniť, ale je aj záznamom o nových nádejach, o nových možnostiach sebarealizácie a plnení snov a predstáv. Druhú, s konkrétnymi postavami iba voľne spätú rovinu románu tvorí chápanie života ako od (duchovného, významového, postojového...) stredu sa vzďaľujúci a k nemu sa približujúci pohyb v rozličných fázach a situáciách, v ktorých sa človek ocitá. Môžeme ho teda vnímať aj ako literárne stvárnenie (dnes často napríklad vo filozofii frekventovaných) tém identity, autentickosti, viery, tolerancie... Bátorová je známa ako „dvojdomá“ autorka, túto svoju pozíciu charakterizuje ako vzájomné dopĺňanie „vášnivej beletrie“ a „racionálnej vedy“. Román Stred je, myslím, dobrou ukážkou tejto komplementárnosti: čitatelia môžu vstúpiť do sveta silných ľúbostných vzplanutí, celej škály podôb partnerských a vôbec, medziľudských vzťahov, ale aj do sveta myšlienkových stretov a výziev spolupremýšľať o tom, čím a ako (tu a teraz) žijeme.
Román M. Bátorovej pokladám za dôležitý dokument o ponovembrovej situácii a za pozoruhodný príspevok k jej umeleckej reflexii. Autorka ním napĺňa (aj vlastné) krédo zdôvodňujúce existenciu literatúry jej poznávacím potenciálom, v ktorom napokon spočíva (podľa H. Brocha, jeho citát si zvolila za motto knihy) aj jej etickosť.
Etela Farkašová
