Svedectvo starostlivej kurately slov aj dizajnu

V úvodnej eseji nás Poliačiková pozýva do svojho prvého podnájmu v jednom z petržalských panelákov, zariadenom typicky sparťanským študentským štýlom. Tu, na prešľapanom špinavom koberci, sa začína jej proces zžívania sa s mestom, v ktorom zatiaľ nikoho nepozná. V texte presiaknutom úzkosťou z nových začiatkov sa autorkine pocity prepisujú do prostredia, ktoré ju obklopuje. Sú votkané do tenkého matraca na zemi, ktorý slúži ako posteľ, či do okna s dlhoročnými nánosmi špiny, cez ktoré ledva prenikajú slnečné lúče.

Ďalšia skvelá esej sa už nesie v duchu nostalgie za študentskými časmi, keď sa tie najdôležitejšie spomienky tvorili nie na pôde univerzity, ale v priestoroch známych barov a kaviarní. S pomocou živej obraznosti, upriamujúc pozornosť čitateľa na zvyčajne prehliadané detaily, gestá a nepísané pravidlá týchto miest, autorka verne zachytáva ich atmosféru tak, ako ju nepochybne poznajú mnohí študenti a študentky aj dnes. Striedajú sa tu pocity ľudskej blízkosti a osamenia, ktoré však nie sú v rozpore, ale navzájom sa dopĺňajú. Autorka predstavuje bar ako jediný stabilný bod v chaose mladosti, okolo ktorého sa dejú neustále zmeny, až napokon podľahne zmenám aj on sám. „Trvalo to celé roky a zmizlo za dopoludnie… Dozvedel si sa o tom z newsfeedu. To miesto v ohybe ulice, kde si barmanky pamätali, akú piješ kávu, aké víno a s kým. A aj to, že najradšej sedávaš sám.“ (s. 17)

Poliačikovej texty zručne oscilujú medzi poetickým výrazom a rozprávačským umením. Medzi tie poetickejšie patrí napríklad esej s jednoduchým názvom „207“, ktorá zachytáva jej cestu trolejbusom v jeden jarný deň a podnety, ktoré jej ponúka výhľad z okna vozidla. Podobne poetickú atmosféru má aj esej „Otto“ o spomínaní jedného staromešťana na časy, keď sa v Bratislave ešte svietilo plynovými lampami a na mieste známeho kníhkupectva stálo mäsiarstvo. Emocionálnu mapu mesta totiž netvoria len jeho budovy, fyzické štruktúry a príroda, ale aj ľudia, ktorí sú s týmito miestami neodbytne spätí. Napokon, aj budovy v autorkinej tvorbe často nadobúdajú antropomorfné prvky. Keď autorka píše o fešákovi zo Šulekovej, čitateľ je spočiatku zmätený, či ide o človeka alebo o fyzický objekt. „Som presvedčená, povedala priateľke, že všetci v tomto meste majú minimálne jeden crush, ak nie viac, aj keď niektorí si to nepriznajú… No jasné, pritakáva priateľka, také Palisády sú plné nedostupných fešákov, dodáva. TEN NA ŠULEKOVEJ?!! zakvília obe naraz. Aaaach. Tak toho milujú snáď všetci.“ (s. 93 – 94)

Hoci sa Poliačiková sústreďuje na vytváranie hlbokého puta s Bratislavou, jej obyvateľmi a zákutiami, z esejí občas presakuje aj jej neukotvenosť v priestore a nomádsky duch, charakteristický pre generáciu mileniálov. Táto dynamika je najvýraznejšie prítomná v eseji s názvom „Inde”, ktorej kľúčový záver sa dostal aj do názvu celej zbierky  („V tomto meste sa tak dobre túži po iných”). Smäd po objavovaní nových miest sa tu pretavuje do hromadenia materiálnych artefaktov z týchto lokalít.

Pútavá zbierka esejí DYM je zmyslovým pôžitkom, v ktorom sa plynulo spája podmanivý obsah s prepracovanou grafickou úpravou, ktorá je charakteristická pre všetky publikácie OZ Čierne diery. Sprievodné fotografie zobrazujú kamene z dunajských brehov, ktoré boli len na chvíľu premiestnené, aby ich zachytil objektív fotoaparátu, a následne vrátené na svoje pôvodné miesto, čo do zbierky vnáša pocity kontinuity a úcty k okoliu. Každá stránka je tak svedectvom starostlivej kurately slov aj dizajnu, vďaka čomu je pohlcujúcim zážitkom najmä pre čitateľov a čitateľky, ktorým sú bratislavské ulice dôverne známe. Otázkou zostáva, do akej miery sa s textami budú schopní stotožniť mimobratislavskí čitatelia, no vzhľadom na limitovaný náklad knihy možno predpokladať, že cieľové publikum je práve to bratislavské.