Vyhľadávanie
Prelomiť akademické kruhy, včleniť sa prirodzene do spôsobu prežívania každodennosti a povýšiť ju tak na radostnú zmysluplnosť – o to sa odjakživa filozofia usiluje. Práve s touto ašpiráciou ponúka verejnosti Jozef Piaček svoju filozofiu konkordancie (súsrdečnosti) v knihe Synkriticizmus – filozofia konkordancie (Občianske združenie HRONKA 2014), ktorá zároveň predstavuje vrchol jeho dlhoročných filozofických snáh o sformulovanie, ale aj napĺňanie, t. j. žitie praktického konceptu filozofie človeka. Všeobecný záujem o túto lákavú ponuku, žiaľ, takmer isto stroskotá na škrípavom akademickom jazyku.
Synkriticizmus sa etymologicky odvoláva na princíp myšlienkového spriadania rôznorodých podnetov v živote, pričom tento princíp vládne žičlivosťou, nie polemikou. To sa má navonok prejaviť v zachovávaní a ctení si rozmanitosti pekných, dobrých a pravdivých podôb života. Že na obzore sa v praxi vyn ára morálna dilema? Vodidlom človeka má byť vedomie Jednoty so svetom, ktoré prispieva k tzv. deegoizácii, t. j. k negácii vlastného ega, chcenia ako takého, a umožňuje človeku prehĺbiť svoju duchovnosť. Odvtedy mu motívom každého konania bude láska, ktorá vnáša do vecí zmysel, plnosť a bezdôvodné dobro, čím u druhého prirodzene vyvoláva srdečnú vzájomnosť. Tu autor vidí zárodky možnej obnovy kultúry, prostredníctvom synkritického spoločenstva ľudí, schopného permanentnej sebareflexie. Vyvrcholením práce je tzv. perichronosofia, ktorá tematizuje otázku bytia času v podobe bezčasia. Ide takmer o terapeutický výkon mysle, kedy sa kŕčovité vedomie minulosti, unikajúcej prítomnosti a ešte stále nenastávajúcej budúcnosti rozpustí do prostej, bdelej „tu-prítomnosti“ človeka v každom jeho čine lásky, ktorý neguje ničotnosť vlastného osamelého ega v presahu k druhým.
Hoci je autorov koncept praktickej filozofie vskutku premyslený do dôsledkov, jeho jazyk je pre bežného človeka, žiaľ, nezrozumiteľný. A tak si filozofia zase raz sama vyrába prekážky na ceste k človeku z mäsa a kostí: útok pojmov, ako konferancia, nadoblačie mysle, inscendencia, ireducibilizmus atď. neospravedlní ani argument snahy o „zjavenie“ či „zvestovanie“ nepomenovateľného.
Vzletné myšlienky o potrebe pretvárať všetko zlé na dobré, škaredé na pekné a nepravdivé na pravdivé sľubujú kultúrnemu človeku takmer božské prebývanie vo svete. Takýto postoj k svetu je však diskutabilný. Podľa môjho názoru aj doktrinálna, systémová podoba, do ktorej autor svoj typ filozofie obliekol, jej skôr uškodila: formulácia 10 (pro)téz synkriticizmu hneď v úvode, jazykové experimenty v heideggerovskom štýle, inšpirácie (aj slovenským) romantickým mesianizmom a impulzy z východných učení tvoria spolu funkčne rozpačité telo, ktorého pohyb sa často i zainteresovanému (tobôž bežnému) čitateľovi javí ako krkolomný akrobatický výkon. To, vzhľadom k ušľachtilému cieľu práce, pôsobí skôr kontraproduktívne: pod záľahou vŕzgajúcej akademickej konštrukcie vypúšťa i trpezlivejší čitateľ posledný dych.
