„Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu“ – nazvala pred niekoľkými rokmi svoj internetový a onedlho aj knižný debut francúzska autorka Agnes Martin-Lugand a okamžite vzbudila pozornosť čitateľov na celom svete. Aj v slovenčine poznáme jej nasledujúce knihy Život je ľahký, nerob si starosti a Ľutujem, nemám čas... Teraz sa k nám dostáva v preklade Zuzany Szabóovej jej najnovší titul Tá hudba mi stále znie v hlave.
Autorka ani teraz nezaprela, že pôvodne absolvovala štúdium psychológie a niekoľko rokov pracovala ako klinická psychologička. Príbeh je svojskou psychologickou štúdiou vzťahov a ako motto použila citát Sigmunda Freuda: „Pre človeka je ten druhý vždy vzorom, cieľom, spoločníkom alebo súperom.“
Svoj príbeh rozpráva manželská dvojica – kreatívny a podnikavý, ale psychicky labilný Yanis a jeho krásna a empatická manželka Vera, ktorá mu vytvára skvelé zázemie. Hneď v úvodných častiach sa dozvieme, že Vera pracuje pätnásť rokov v cestovnej kancelárii a pred desiatimi rokmi ju jej starší brat – architekt Luc – zoznámil so svojím spolupracovníkom Yanisom. Netušil, že z muža, ktorý síce nemá vysokoškolské vzdelanie, ale skvelé nápady, šikovné ruky, vždy veselú náladu a ústa sa mu nezastavia, sa stane jeho švagor.
Vera a Yanis žijú zdanlivo akoby v rozprávke. Vera stíha prácu i starostlivosť o ich tri deti Joachima, Ernesta a najmladšiu Violett. Raz za čas si doprajú radosť zo spoločnej rodinnej večere s bratom, ktorý je rozvedeným otcom dvojčiat. Nuž a vítaným uvoľnením sú pre ňu stretnutia s priateľkou z mladosti Charlotte. Zdá sa, že jej najväčším problémom je ako osláviť blížiacu sa Yanisovu štyridsiatku.
Lenže vtedy Yanis privedie nečakane na návštevu do ich domácnosti Tristana. Je to záhadný boháč. Lucova firma má pre neho renovovať akúsi budovu. Yanis prichádza s originálnym, ale náročným návrhom projektu, ktorý Luc odmietne. Yanis sa s ním poháda a pod vplyvom Tristana, ktorý je veľkoryso ochotný sponzorovať jeho megaprojekty, sa rozhodne splniť si svoj veľký sen a začať podnikať sám.
Vera manžela podporuje, dodáva mu sebadôveru a nechápe, že jej brat a dokonca aj jej priateľka Charlotte sú v tomto smere akýsi zdržanliví. Čudujú sa, ako sa manželia mohli natoľko zblížiť s Tristanom, ktorého vlastne nepoznajú a nič o ňom nevedia. Nakoniec prerušia vzájomné styky a Tristan sa postupne stáva ich jediným blízkym rodinným priateľom. Nikto však netuší, čo vlastne sleduje a ako svojich nových priateľov manipuluje.
Ústredným motívom príbehu je, samozrejme, láska. Protagonisti príbehu o ňu bojujú všetkými možnými prostriedkami – peniazmi, intrigami, psychickým nátlakom. Spočiatku vnímame všetko v idylických farbách. Až postupne nazrieme akoby pod povrch. Vidíme, ako sa narúša puto dôvery manželskej dvojice. Slnečná Vera sa mení v batôžtek nervov, lebo nechápe, prečo sa Yanis čoraz viac utieka k poháriku. On sa jej neodvažuje priznať k svojim obavám z dlhov a bezmocnosti riešiť niektoré pracovné situácie, ktoré sú pre ich existenciu likvidačné. Deti cítia, že sa deje niečo, čo ohrozuje ich rodinu, ale nevedia, čo si počať.
Autorka je výborná rozprávačka. Jej texty sa vždy dobre čítajú a človeka vtiahnu do deja. Bonusom sú jej charakterové drobnokresby a vykreslenie pocitov jednotlivcov či atmosféry vôbec. Čitateľ rád uverí aj rozprávkovej pohode rodiny v prvých častiach knihy. S porozumením príjme jej interpretáciu ľudskej slabosti, pochybností vnútorného zápasu a poznanie, čo je vlastne dobré a čo zlé. Problematickejšie je postupné objavovanie a zaznamenávanie psychopatických čŕt Tristanovho myslenia a konania, ktoré majú až diabolský rozmer. Na druhej strane je tu jeho schopnosť sebaovládania, vďaka ktorému sa môže zahrávať so svojím okolím a zneviditeľňovať svoje skutočné zámery. Nepochybujem, že jestvuje dosť podobných typov, ktorí dokážu pre vlastné potešenie trápiť iných a nie všetky ich obete dokážu včas nájsť v sebe silu vzoprieť sa a požiadať o pomoc. Našťastie Agnes Matin-Lugand už aj vďaka svojej pôvodnej profesii vie, aká dôležitá je katarzia, nádej a starostlivosť. Dbá o to, aby sa jej príbehy končili dobre.
Čitateľka (myslím si, že autorka konvenuje predovšetkým k ženskej časti čitateľského spektra, ktoré obľubuje príbehy tohto typu) odkladá knihu optimisticky naladená. Uvedomuje si, že v živote sa stáva všeličo, tragédie sa o nás otierajú na každom kroku, kde-kto s nami manipuluje, ale i keď nie vždy sa všetko končí dobre, hrdinovia knihy našli východisko a vydržala im láska i šťastie. Možno si len želať, aby sme tak dopadli i my a „tá hudba nám stále znela v hlave“.
Elena Ťapajová
