Vyhľadávanie
Tkanina textu ako déjà vu
Igor Hochel: Utkané z vlasov
Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2005
Básnická tvorba Igora Hochela, príslušníka tzv. generácie v úvodzovkách, ktorá je v kontexte slovenskej literatúry prítomná už vyše štvrťstoročia, pôsobí popri literárnokritickej činnosti autora veľmi nenápadným dojmom. Hochelova civilná poézia čerpá námety na spracovanie v zdanlivo stojatých vodách každodenného života, pod povrchom ktorého sa skrývajú citové drámy, problematické medziľudské vzťahy a ožívajú spomienky nedoriešenej minulosti. Pričom v centre pozornosti stojí vnímavý lyrický subjekt, ktorý hĺbkou myšlienky a pocitov rozširuje hranice každodennosti o duchovný rozmer. Ukazuje sa, že Igor Hochel sa aj v svojej najnovšej básnickej zbierke Utkané z vlasov vracia do dôverne známeho priestoru každodennosti, ohraničeného vnútorným pocitovým svetom lyrického hrdinu a projektovaného hľadaním zmyslu existencie. Je to statický priestor, v ktorom sa zastavuje čas na zamyslenie sa nad večnými témami poézie.
Duchovnú dimenziu tohto zamyslenia už v prvej časti zbierky Keď nám horí v studniach navodzujú ustálené a ľahko dekódovateľné rekvizity motivickej štruktúry. Opakujúce sa motívy panny, mnícha a početné narážky na rôzne biblické pramene, v neustálom variovaní a redundancii ich významu, navigujú čitateľa k znovuobjaveniu pravých, pôvodných hodnôt, teda k životu vo vzájomnej tolerancii a v porozumení. Tento návrat k ľudskej prirodzenosti si vyžaduje istú obetu, odriekanie a bolestnú premenu, ktorú na úrovni textu predstavuje niekoľko variácií motívu strihania vlasov: „na holej pláni strihajú vlasy pannám / (a to je prvá deformácia tela)/ a zima zima zima / blúdi v kanálikoch kože“(s. 8), „tie vlasy / ktoré sa tak zvláštne vznášajú / vo vymedzenom priestore“(s. 16) atď.
Priestor Hochelovej poézie sa ešte väčšmi uzatvára v nasledujúcej časti s názvom Iba dotyk. Úvahy o hierarchii hodnôt, zmysle ľudského života a najmä o pominuteľnosti pozemských úsilí človeka sa tu zužujú na reflexie o smrti. Pričom smrť autor ikonizuje ako antropomorfizovanú bytosť, teda subjekt, ku ktorému sa možno priblížiť, a tak mu porozumieť. Komunikačný pokus lyrického hrdinu však zlyháva v konfrontácii s výrazným mystériom smrti a v dôsledku ľudskej projekcie obvyklých pocitov strachu a úzkosti.
V tretej časti zbierky – Duša prstami prevráva – vymedzený priestor každodennosti, signalizovaný bežnými symbolmi: váza, stôl, dvor, atď. nesie stopy minulých vzťahov a stretnutí, nerealizovaných túžob a prianí alebo nevypovedaných myšlienok. Vnútorné rozpoloženie lyrického subjektu, ktoré korešponduje s dianím v prírode a evokuje ho atmosféra jesene, charakterizujú symbolistickým spôsobom poveternostné vplyvy (búrka) a prírodné živly (oheň). Hochel tu ukazuje svoj dar vnímať, zaznamenávať a schopnosť porozumieť duševným poryvom a duchovným veciam človeka. Využíva na to autorské stratégie zobrazovania rozporuplnosti vnútra subjektu známe z moderny a medzivojnových umeleckých avantgárd. Citlivé vnímanie subjektu v kombinácii s inšpiračnými zdrojmi, svedčí o zámere vyťažiť z malého množstva tém maximum, neustálym variovaním pohľadu na ne. O dôležitosti ich výberu a posolstve básnického spracovania nás neustále uisťuje patetický prejav básnika a zároveň vecný odstup od nich, akýsi dištanc, ktorý sa vytvára prostredníctvom všeobecne známych kultúrnych symbolov a archetypov. Na jednej strane odvážna tvorivá motivácia a na strane druhej fakticky chatrné významové dianie spoluvytvárajú akési zvláštne napätie medzi zdokonaľovaním a zmierením so sebou a svetom.
Platí to predovšetkým pre záverečnú časť zbierky, ktorú tvorí rozsiahla báseň, resp. básnická skladba Pátrači v krajine nezvestných, ktorá je pravdepodobne identická s rovnomennou bibliofíliou autora vydanou v roku 1995. Lyrický subjekt sa tentoraz pohybuje v lapidárnom svete vlastnej poézie, prorockým hlasom vyslovuje závažné otázky o podstate umeleckej tvorby, pokúša sa vyprovokovať hľadanie jej zmyslu a odkazu.
Napriek tomu, že Igor Hochel siaha po univerzálnych témach a modifikuje už vyslovené, dokáže im pridať na vážnosti a zdôvodniť ich aktuálnosť. Presvedčivosťou a podmanivosťou tohto básnického déjà vu si naviac dokáže získať čitateľa pre zamyslenie sa nad nimi.
Jaro Vlnka
