Vyhľadávanie
Skalná ruža 2013
Poetka Anna Ondrejková, držiteľka Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za predchádzajúcu zbierku básní Izolda: sny, listy Tristanovi, vydala s odstupom troch rokov v poradí už deviatu knihu poézie. Básnický cyklus je vystavaný na kratších útvaroch vytvárajúcich motivicky aj formálne jeden celok. Koncentrovaním maximálneho významu na minimálnom priestore, zredukovaním básní na číre „jadro“ dosahuje autorka značnú intenzifikáciu a naliehavosť básnickej výpovede.
Primárnym motívom sa stáva bytostná, existenciálna úzkosť, ktorá sa priamo dotýka ženského lyrického subjektu, odhaľuje najvnútornejšie pocity a obavy súvisiace s plynutím času, odchádzajúcou mladosťou, samotou a nemožnosťou naplniť svoje sny. Čas a jeho plynutie je tu vnímané ako relatívna ohraničenosť existencie. Kontrastuje so strnulosťou lyrického subjektu: „kameň zarastá do mora,“ – ten nadobúda pocit zbytočnosti, vníma svoju odlišnosť odmietanú spoločnosťou, trpký údel prijíma rezignovane. Bez akéhokoľvek odporu sa uzatvára do seba, do permanentne prítomnej temnoty a bolesti vo vnútri: „pohryzie ma noc: / do krvi, do sna... do smrti.“
Citeľná blízkosť smrti je však prepojená s cyklickosťou života, nielen so zánikom, ale aj s novým začiatkom. Cyklickosť autorka zobrazuje v rozličných podobách. Predstavuje ju ako „horiaceho vtáka“ – Fénixa povstávajúceho z popola; tiež ako nekonečný priestor mora, ktoré je pascou i zárodočným morom; ale aj ako sen bez konca, prinášajúci istým spôsobom vykúpenie z bezútešnej skutočnosti: „zaspávať: sladko, / nadlho.“
Premenlivý vodný živel, neraz spájaný so ženským elementom, dodáva básňam istú neurčitosť, ambivalentnosť, v ktorej sa stretáva život aj smrť, sen aj skutočnosť: „zo sna tečiem striebristou krvou: úplná, živá, navyše.“ Všadeprítomná zima a chlad konotujú ochladenie medziľudských vzťahov, deficit lásky: „pod srdcom / smäd.“ Symboly odkazujúce na Bibliu, jablko a had, nadobúdajú príchuť hriechu. Na dosiahnutie výraznejšieho účinku využíva autorka kontrasty, v ktorých „čierny sneh... horí“ a „anjeli hryzú žeravé jablko.“
Obraznosť v zbierke sa pohybuje od krehkých k surovým až naturalistickým výjavom, pripomínajúcim apokalypsu: „bitúnok / plný pobitých anjelov, / otec s odťatou ľavou? / rukou.“
Ondrejková zobrazuje pretrvávajúcu nikde nekončiacu úzkosť, z ktorej niet úniku, jediným útočiskom sa stáva sen, spánok smrti, v ktorom je možné zotrvať naveky. Koncízne, zato naliehavé básne plné citu nadobúdajú svojou nedopovedanosťou viacrozmernosť vlastnú tejto autorke a vo vnútri toho, kto sa ich odváži dotknúť, zanechajú stopu.
