Žánre ľudovej slovesnosti – teda aj povesti – majú zásadný význam pre zachovanie zdravého fungovania príslušníkov kolektívu. Vygúglená, encyklopedická, príručkovská či dotazníková informácia nemôže ani v tzv. vedomostnej spoločnosti nahradiť hlbinnú skúsenosť komunity. Tá sa totiž pretavila do závažných procesov; mnohorakým a mnohonásobným pozorovaním, rozmýšľaním, rozjímaním nad opakujúcimi sa či podobnými udalosťami. Môže byť nahradená, keď utvára naše symbolické vedomie, fantáziu a dokonca i jazyk?
Aj zbierka Trenčianske povesti zozbieraná Jánom Skovajsom v podaní Petra Mišáka je podnetná najmä v tom, že odkazuje na hodnoty, otázky, predmety úvah a sporov, s ktorými sa dlhodobo vyrovnával kolektív obývajúci trenčiansky región. V historickom, diachrónnom priereze. Odkazuje na udalosti, známe i neznáme osobnosti, ktoré sa podieľali na vytváraní symbolického naratívu. Opakovane sa v rozprávaniach objavujú otázky vernosti voči súkmeňovcom, autoritám, obetovanie sa v prospech komunity. Spojme ich s polohou regiónu, s vplyvmi, udalosťami v historickom kontexte, s osobnosťami ako napríklad Matúš Čák Trenčiansky. Je zrejmé, že príbehy zachytávajú skúsenosti aktuálne aj dnes. Veď formovali mentalitu kolektívu, ktorý z tohto regiónu pochádza.
V Mišákovom podaní je povesťová látka zachytená v základnej podobe. Sú to rozprávania o postavách a udalostiach s priamočiaro vyjadrenými referenciami na témy a myšlienkové obsahy (ako sú hodnoty, názorová orientácia špecifických skupín, predstavy o moci, o životných prioritách), ktoré boli podstatné pre daný kolektív.
S odlišným prístupom spracoval povesťovú látku Ondrej Sliacky v najnovšom titule Povesti a príbehy z medenej Bystrice a okolia. Jeho podanie pôsobí ako vzácna esencia, získaná čistou destiláciou, bez kontaminácie umelými prísadami. Slúži teda na to, aby obnovila v kolektíve „vnútorné zmysly“, potrebné k orientácii v životnom priestore. Sliackemu nejde len o odkaz na škály problémov a tém, ktoré sa s bystrickým regiónom spájajú. Istou rukou majstra vedie čitateľa k ich zažitiu, k osobnému spojeniu sa s ich obsahom. K degustácii ich odrôd a variet. Vie odkryť naratívne kontexty, farbisto modelovať prostredie i v dôveryhodne podanej historickej perspektíve. Postavy sú zrastené so svojím príbehom, nie sú figúrkami deja. Funkčne pracuje s príznakmi jazyka, dialektom i archaizmami. V jeho texte nie sú dekoratívnou kulisou, ani informáciou – takto sa kedysi hovorilo. Podobne ako iné prvky sú jeho živou súčasťou, modelujú ho. Zmiznuté jazero zo Starohorskej doliny nie je iba legendou. No kladie na čitateľa výzvy k prežívaniu, rozmýšľaniu o tom, aké to vlastne je, keď človek žije osobitým štýlom uprostred komunity s istým zvykovým režimom. Ponúka mu vnútorne precítiť podstatný smer, životnú stratégiu, ako si uchrániť vzácny osobný priestor. Zmiznuté jazero je boľavou ranou, ktorá má pripomínať skúsenosť spoločenstva, že chamtivosťou, a tiež slepým poslúchaním a nasledovaním tzv. mocných ziskuchtivcov, spoločenstvo i jeho vodcovia prichádzajú o dôležité zdroje, dary, ktoré mali v komunite slúžiť k zabezpečeniu a blahu.
Z povesťovej látky, no len na úrovni prvotnej inšpirácie, vychádza Ján Milčák v knihe Levočské povesti. Pre jeho autorskú stratégiu je podstatné doviesť čitateľa k hlbinnému vnímaniu mesta a toho, čo mesto symbolizuje ako archetyp spoločenstva. Poukazuje na to (a aj v iných svojich dielach), že životnú klímu mestského spoločenstva utvárajú okamihy rozhodnutia jednotlivcov, ich túžby, ich hlad po živote, spravodlivosti či skaze, ich láska alebo bezuzdnosť. Podobne ako to býva v povestiach, dominanty priestoru sú zároveň symbolickými obrazmi kľúčových oblastí, v ktorých sa spoločenstvo vyrovnáva so životne dôležitými problémami a ktoré sú určujúce pre jeho ďalšie smerovania. Mestská brána bude naveky vyjadrovať miesto zásadných rozhodnutí. Tadiaľ sa totiž do mesta môže dostať dobro alebo skaza. Strážcovia sú preto aj symbolickými postavami. Rovnako richtár, ktorý by mal po správnosti vnímať klímu mesta z vyššej, večnej perspektívy, alebo i kat, ktorý vyjadruje, čo prevláda „vo svedomí“ komunity. „Dominantami“ sú aj sociálne skupiny. Profesie, ktoré by mali v meste vytvárať zdravé podmienky pre zabezpečenie, blaho a pokojné súžitie. Ale i bohatší a chudobní. Šebastián z domca pri križovatke ciest ochotne pomôže zdvihnúť voz z bahna. A len za to, čím človek naplní jeho klobúk. Múdry však nezľahčuje plácu ochotného robotníka. Nezneužíva jeho dobroprajné srdce. Klobúk sa môže stať váhou súdu, na ktorom sa ukáže, aké hodnoty kupec skutočne do komunity prináša.
Vzťah k ľudovej slovesnosti je v našej komunite značne rozpačitý. Aj v dôsledku ideologických stereotypov minulosti. Čo však, ak sú v tejto klenotnici nástroje a poklady, ktoré nám pomôžu v nasledujúcich rokoch vidieť, porozumieť a prežiť?
Timotea Vráblová
