Vyhľadávanie
Autorsky vstúpiť do literárneho ringu vyzbrojený len útlou knižočkou aforizmov, ktoré si vždy akosi ťažšie hľadajú miesto na mainstreamovom žánrovom výslní, a neutŕžiť tradičný hák od čitateľskej apatie – to si žiada buď byť viac než duchaprítomným zápasníkom, alebo mať viac než vplyvné konexie na kolbišti. Ondrejovi Kalamárovi, „ojedinelému kalibru“, sa v jeho čerstvo publikovanej zbierke 444 sviežich postrehov Vypadnuté z O. K. podarilo skĺbiť oboje: ani tentoraz totiž nenechal nič na náhodu a stavil na už osvedčenú spoluprácu svojho všímavého a ozdravujúco hravého dôvtipu s trefnými kresbičkami ilustrátora-samouka Daniela Heviera.
Abecedne radené krátke bonmoty o všeličom nie sú len prejavom Kalamárom čulo pestovanej slovnej gymnastiky; autor svoj jemný zmysel pre jazykovú akrobaciu nevyužíva samoúčelne – aforizmy tak zaujmú nielen lingvistických nadšencov, vyžívajúcich sa v slovných hračkách, ale i každého čitateľa pachtiaceho po pointe, ktorá až nápadne smrdí človečinou. Skrz (zdanlivo len) úsmevné výroky tak na stránky Kalamárovho dielka presvitá i poetická duša tvorcu, pozorného komentátora, detsky dôkladne okukujúceho svet, či „otvoreného klaďasa“, ktorého (skúsenosťami prehĺbený) optimizmus krásne poukazuje vždy na ten životaschopnejší potenciál vecí: „Nachádzam v duši aj to, čo niektorí vyhodili, ale napriek tomu tam nemám smetisko.“ Kalamár sa nevyhýba ani občasnej melanchólii či príležitostnému trpkému vypointovaniu – lež, pomáhajúc si opäť slovami Daniela Heviera v závere knihy, v tých prípadoch je výlučne len „obozretným katom“, ktorý, navyše, vďaka svojej iskrivej sebairónii nemálo čitateľovho smiechu berie práve na seba. Výsledkom je pôsobivé dielko, ktoré vie pobaviť i povzbudiť, knokautuje bránicu, no i hladí dušu, núti k zamysleniu, no súčasne i pozýva k odľahčenému relaxu. A keďže, parafrázujúc jeden z Kalamárových aforizmov, sa mi na čítaní knihy najviac páči, keď sa ho zúčastnil aj jej autor, môžem Kalamárovo Vypadnuté z O. K. všetkým vrelo odporúčať.
